Slovensko +

www.slovakia.travel

Karlove Vary, 24. – 27. marca 2016

Vlak z Hlavního nádraží odchádza presne o 9:27. V kupé okamžite takticky rozmiestňujeme kufre aj seba tak, aby vyzeralo beznádejne obsadené. Pre istotu ešte zaťahujeme záclonky a už si vychutnávame pohľad na slnkom zaliatu rannú Prahu. Cesta nelogickým, obrovským severozápadným oblúkom cez Ústí nad Labem a Most ubieha pomalým tempom regionálneho rýchlika. Krajina je zväčša nezaujímavá, sprvu ponúka aspoň pohľady na chatky učupené nad brehmi Labe, potom dlho nič a napokon zaujímavejšie povrchové uhoľné bane Mostecka. Krátko pred cieľom narýchlo navštívime toalety, s plnými mechúrmi nie sú žarty. Po vystúpení vo Varoch v miernom šoku hľadíme na zanedbané a schátrané Horní nádraží bez staničnej haly. Radnica prezieravo čaká na peniaze z európskych fondov, ktoré sú už na ceste – ako hrdo hlása veľký billboard, široko-ďaleko jediná zánovná vec. Keďže všetky kufre majú kolieska, rozhodujeme sa pre peší zostup do mesta, prechádzame ponad Ohře, popri historickej budove Becherovky a pešou zónou až k apartmánovému domu Victoria. Víta nás pekná, hoci potetovaná recepčná, našťastie nás odovzdáva kolegyniam, tiež pekným, ale viac zahaleným, takže prípadné kerky chvalapánu nevidno. Dievčatá nás uvádzajú do bytu č. 512 úplne navrchu tichého a vzorne udržiavaného bytového domu. Apartmán je priestranný, s dvomi samostatnými spálňami s vlastnými kúpeľňami oddelenými obrovskou obývacou miestnosťou s plne vybaveným kuchynským kútom, vysokou sivou chladničkou, televízorom a pohodlnou rohovou sedačkou. Uprostred dominuje veľký jedálenský stôl z masívu. Všetko vyzerá byť úplne nové, aj kúpeľne pôsobia sviežo. Vybaľujeme proviant a ako prvé posielame na spracovanie chutné, mäsité jaternice od Starého otca.

Prieskumnú prechádzku začíname zhruba o tretej popoludní. Je mierne pod mrakom, ale príjemne. Dojem z ponurého Thermálu na druhom brehu Teplé zachraňuje len vedomosť o jeho slávnej festivalovej minulosti a stále aj prítomnosti. Domy po našej pravici sú však v absolútne perfektnom stave a neskôr zisťujeme, že je tomu tak v takmer celej rozsiahlej kúpeľnej časti mesta. Prvý dúšok liečivej vody je akoby symbolicky z prameňa č. 15 – Hadieho. Pramienok príjemne teplej, chutnej vody vyteká z otvorenej tlamy zvinutého bronzového plaza. Dopyt je veľký, na dúšok sa čaká v rade. Opúšťame roztomilú Sadovú kolonádu a pokračujeme k Mlýnské. Ukazuje sa, že predsa len budeme potrebovať kúpeľné krčiažky so sosákom, vyberáme dva malé a ploché, čo sa pohodlne zmestia do vrecka. Mlýnská kolonáda je najväčšia a najimpozantnejšia a má aj najviac prameňov. Fotenie odkladám na ráno bez ľudí. Postupujeme pešou zónou popri superštýlových obchodoch v secesných domoch ku kolonáde Tržní s reliéfom zobrazujúcim objavenie prvého prameňa Karlom IV-tým.

Idylickú atmosféru narúša oceľovo-sklenené zastrešenie najhorúcejšieho karlovarského prameňa Vřídlo, po ktorom je pomenovaná aj socialistická kolonádna opacha. Co naplat, voda má 72 stupňov, prospieva tráveniu a mojej peristaltike.

Dlhá pešia zóna po oboch stranách Teplé končí legendou – hotelom Pupp. Kaviareň pri ceste je beznádejne plná, odvažujem sa prejsť cez spojovací salónik s klasickými olejomaľbami na stenách, za ktorým nachádzam hlavnú hotelovú kaviareň, takmer prázdnu. Obsluha nás povzbudí a usadáme do pohodlných kresiel s vysokými operadlami neďaleko čierneho krídla pod obrovským krištálovým lustrom. Kávička je osviežujúca a plzenské zaženie smäd. Historický hotel stále dýcha sviežou noblesou.

Vraciame sa druhou stranou, popri pravom brehu riečky, exkluzívnych obchodoch a drahých hoteloch (jeden z nich sa pri vchode okrem denného menu chváli aj fotografiami svojich známych hostí – Richard Gere, Robert DeNiro, Julia Roberts…). Prechádzame cez jeden z početných mostov, stúpame po schodoch od Tržní kolonády popri starom kúpeľnom dome Poprad, ktorý na čiernej tabuli na priečelí hrdo oznamuje, že je v ňom „Ústřední topení, teplá a studená voda, koupelní telefon 4515“. Míňame štvorhviezdičkový Olympic Palace (v ktorom pobýval Karol Marx), za ním hotel Bristol a napokon luxusný päťhviezdičkový vilový komplex Savoy Westend. Zabáčame doprava a po pár krokoch konečne nachádzame trblietavý poklad – pozlátené cibuľovité kupoly ortodoxného kostola Svätého Petra a Pavla, lesknúce sa v posledných lúčoch zapadajúceho slnka. Popolavo biela fasáda príjemne kontrastuje s belasími strieškami a farebnými maľbami desiatok svätcov v životnej veľkosti, bohato zdobenými zlatými svätožiarami. Impozantné.

Piatok je upršaný. Hneď zrána šlapem na kopec k vile Lutzow a v duchu závidím jej majiteľom výhľad do údolia a bývanie bez susedov. Na obed vyrážame vlakom z Dolního nádraží do Mariánskych lázní. Mestečko je rozťahané a jediným riešením je taxík. Kúpeľné centrum vidíme len spod dáždnikov a po dvoch hodinách s úľavou sadáme k stolu v „české hospůdce“, kde bez zaváhania volíme slepačí vývar (výborný!), sviečkovú (výborná!) a miestne rezané (výborné!).

V sobotu dážď ustal. Skoro ráno fotím Mlýnsku kolonádu, bez ľudí. V múzeu Becherovky, kde sa kedysi lepkavý likér a jeden z hlavných exportných artiklov Československa vyrábal, kupujem originál krištálové štamperlíky. Pešo sa presúvame k zanedbanému secesnému skvostu, budove Sparkasse, a odtiaľ k technickej atrakcii – pozemnej lanovke k výhľadni Diana. Na výhľadňu nás vyvezie zadarmo výťah a celé Karlovarsko máme odtiaľ ako na dlani. Schádzame do doliny a unikátnou „karlovarskou podzemkou“ vychádzame na protiľahlú stranu k majestátnemu hotelu Imperiál. Opúšťam doprovod, ktorý túži po večeri a televíznych novinách, a šplhám sa opäť hore, najprv k bronzovej soche kamzíka (ktorý po tunajších nízkych kopcoch nikdy nepobehoval…) a potom k bronzovej buste Petra I., ktorý si tu dvakrát preliečil zažívacie ťažkosti a položil základy ruskej kolonizácie Karlových Varov. Vraciam sa za šera a vychutnávam si noblesný kľud Sadové s jej vilami a súvislou zástavbou apartmánových domov a hotelov pripomínajúcich londýnsky Kensington. Úplnou zhodou okolností končím tam, kde som začal – u Hadieho prameňa. Tentoraz som úplne sám, nikým nerušený. Bronzový had na mňa meravo hľadí a ja opatrne naberám vodu z jeho pootvorenej papule, kým si to nerozmyslí.

Lístok na vlak kupovať online (www.cd.cz), ceny sú výrazne nižšie. Ak chcete pofotiť domy, je potrebne prísť v zime alebo na jar, keď sú stromy bez listov, inak je mesto pohltené zeleňou a nevidno nič, ani malebné pestrofarebné strechy. Októbrová jeseň však musí byť spektakulárna. V júli je filmový festival a ubytovanie akurát tak v spacáku v parku. Ako suvenír potešia karlovarské kamenné ruže. Široký sortiment kvalitných suvenírov dostať v predajni múzea Becherovky.

Piešťany, 14. 6. 2015

Zlatá stuha a jej 50 nablýskaných veteránov, večer na terase u Elizabeth na ostrove delikátna panenka s haluškami a ideálne vychladený tmavý Šariš, k tomu skvelý ohňostroj od rieky spoza stromov. Prechádzka parkom, nazretie do noblesnej secesnej sály Kursalonu, práve hostiacej svadobnú hostinu. Napokon záver – kde inde – na horúcej čokoláde v Le Griffon.

V nedeľu ráno dlhé raňajky v Magnólii, kafe na terase a tesne pred obedom bahnisko, zrkadlisko a uspávajúce potenie do chladivej plachty. Po ľahkom obede opäť u Elizabeth – pikantný listový šalát so sviečkovicou a bagetou – presun parkom do Esplanade a jeho klimatizovanej kaviarne s vysokými stropmi a báječne pohodlnými kreslami na trojfarebnú viedeň. Na terase príjemne hrá jazzový klavír, platany a topole vrhajú ochranné tiene. Piešťany nikdy nesklamú.

Kubínska Hoľa,13. – 14. 3. 2015

Ubytovanie v superštýlovom penzióne Villa Helia, veľké izby, veľká obrazovka, kuchynský kútik, na terase jacuzzi, superbohaté, chutné raňajky, na stene vlastnoručne podpísaný Saganov hráškovozelený dres, všade topinambury. Podvečer prechádzka po meste, o šiestej zdochol pes, všetko pozatvárané. Bronzový Hviezdoslav sa vydaril, bývalú synagógu opodiaľ by na prvý pohľad neidentifikoval ani ortodoxný Žid. V aleji buditeľov mi ich mená nehovoria nič, až na Figuli a Jégého. Krytý drevený most ponad Oravu je dobrý počin, fajčenie je pri prechode na druhú stranu zakázané, aj keď je vody v rieke dosť.

Marcová lyžovačka je perfektná, najmä úplne hore, výhľad do kotliny a na vzdialené hory impozantný – kým sa sponad hole neprivalia hmlovité mraky. O hodinu nevidno ani na meter, lyžuje sa ako v mlieku, riziko je neprimerané zážitku, zo sedačky prechádzam na rýchlejšiu Pomu a odpájam sa v polovici svahu, kde je viditeľnosť o niečo lepšia. Končím vylyžovaný, zjazd až nadol brzdí ťažký mokrý sneh.

Pezinská Baba, Drozdovo, Bezovec, 8. a 13. a 15. 2. 2015

Februárový sneh na Pezinskej Babe predčil všetky očakávania – pevný prašan v kombinácii s krátkymi radmi, rýchlou Pomou, teplotou niečo málo pod nulou a slnečnou oblohou znamená dva dni skvelej lyžovačky. Večera v moteli je tiež prekvapujúco príjemnou kombináciou – tentoraz panenky s haluškami a domácou slaninou. V pondelok je už ale všetko inak – dole iba silný vietor, hore však nulová viditeľnosť a víchor. Zároveň sneží a odparkované autá nekompromisne pokrývajú miliardy veľkých vločiek. Idylka za oknom, peklo pred oknom. Štartujem a vyrážam na cestu späť, kým je čas – nemám ani reťaze ani lopatu.

Drozdovo na lazoch nad Novou Baňou je síce len predĺžená somárska lúka s kopčekom na začiatku, ale sneh je opäť výborný, obloha gýčovite modrá a vlek brzdí iba skupinka školákov. Tri hodiny lyžovačky do vyčerpania, potom ešte vytrepať lyže po schodoch k penziónu. Ten sa však odmení bohatou kapustnicou, lahodnou sviečkovou a poctivým veľkým espressom, všetko za pár drobných. Dokupujeme čerstvé húrky z víkendovej zabijačky, vyzerajú aj voňajú skvelo. Podobne ako okolité lazy, ktoré určite stoja za letný roadtrip.

Bezovec za Piešťanmi objavujem až teraz po rokoch, hoci tu stojí (lyžiarske stredisko) už pradávno. Tri svahy, tri vleky, diaľkové výhľady na obe strany, hotel, chatky, bufety. V lete som hneď za kopcom našiel rodinku dubákov (jedinú za celú sezónu… ale chutili). Posledná lyžovačka nemá chybu, stratené kalórie a tekutiny dopĺňame v bufete – vyprážanú klbásu s horčicou, kapustou a bielym chlebom zapíjam litrom čaju. Najedení a napojení sa už o hodinu vznášame v zdravo mineralizovanej kúpeľnej vode. Jej teplota o dva stupne vyššia než naša fyzická uvoľňuje úplne všetko, čo sa uvoľniť dá. V tichu zrkadliska sa lúčime so zimou.

Brusel 2007 – 2010

Les Serres Royales, 25-04-2010

Otvorenie Kralovskych sklenikov vynimocne zrusilo moj inak zelezobetonovy program kazdeho nedelneho rana – nakup na obrovskom arabskom trhu nedaleko Clemanceau. Kedze vsak z minulej nedele zostal este jeden ananas, dve jablka, hruska a olivy s feferonkami, skleniky dostali prednost.

Kralovska rodina ich otvara pre plebs len raz za rok, v maji, na tri tyzdne. Skleniky sa nachadzaju v Domaine Royale, na rozlahlych pozemkoch s kralovskym zamkom, rybnikmi, lukami a hajmi priamo v bruselskom Laekene. Tvoria rozsiahly komplex vzdusnych, presvetlenych stavieb zo skla a kovaneho zeleza v style art nouveau z druhej polovice 19. storocia. Za 2,50 EUR caka tych sikovnejsich a skoro vstavajucich len desatminutovka v rade na listky (o cosi neskor je to uz dobra polhodina a potom hodina, aj sa cakanim v hadiacom sa rade do arealu). Zanedbatelne kratky diskomfort vsak stoji za to – bruselske skleniky nemaju svojou architekturou, rozmanitostou, polohou a zbierkou rastlin vaznejsiu konkurenciu siroko-daleko v Europe.

Leopold II bol najvyznamnejsi, najschopnejsi a najuctievanejsi belgicky panovnik. A najbrutalnejsi. Kedze ale nebol blby, dobre vedel, ze bez penazi nie je ziadna poriadna zabava. V Kongu preto dobrosrdecne vyzerajuci bradaty dedko roztocil biznis so surovinami, sice pospineny krvou domorodcov, ale co uz clovek nespravi pre vlast. A pre rodinu. Teda pre seba. Penazi bolo zrazu dost aj na taky mily rozmar, ako su skleniky s exotickymi rastlinami a vysokymi palmami (niektore z nich este pamataju samotneho Leopolda).

Stovky metrov chodnickov pod sklenenymi kupolami lemuju desiatky druhov kvetov, rastlin a stromov. Vonave muskaty pokryvaju steny, pysne strelicie pozuju pred fotoaparatmi, giganticke fikusy stovkami listov zahaluju do tiena zakutia s lavickami a jazierkami. Dve sochy poodhalenych antickych krasavic zo snehobieleho mramoru symbolizuju usvit a sumrak (usvit identifikuje vsimavy navstevnik podla nabudeneho kohuta, sumrak podla volavky so sklopenymi vieckami a zvesenym zobakom).

Vonku sa kocham pohladom na mimoriadne dobre udrziavany cinsky pavilon. Kto by si to dnes chcel rozhadzat s Cinou… V dialke registrujem bronzove sochy, prastare haje, jazierka pokryte leknami a pri nich altanky. Neviditelnu a neprekrocitelnu hranicu medzi mnou a vsetkou tou nadherou pozorne strazia mili, ale nekompromisni policajti. Pokracujem uzkymi spojovacimi chodbami, vdychujem chladny vlhky vzduch a snazim sa zazriet opice vysoko pod kupolou. Ziadne tam ale nie su. Chyba mi trochu fauny, aspon motyle. Flora zrazu zmizne a cesticka vas perfektne upravenou dzunglou privedie az do obligatneho kiosku so suvenirmi. Kupujem si pohladnicu s leteckym pohladom a poslednu snimku venujem monotonne sa kyvajucim serepetinkam, ktore pohana solarna energia. Propaguju ekologicky pristup. Pritom len na vyhrievanie kralovskych sklennikov je rocne potrebnych 800 000 litrov vykurovacieho oleja… Viva l´ecologia!

Avenue Franklin Roosevelt, 24-04-2010

Sobotne rano bolo chladne, slnecne a prijemne pomale. Cez pootvorene okna prudilo zvonku svieze ticho ulice. Mojim podkrovnym bytom vitazne prenikala vona Twinings Earl Grey (poradila si s vonou prazenice, ktorej nepomohla ani cerstva cibulka a domaca udena klbasa). Po euforii piatkovej noci bolo mesto prazdne, hyrenie pripominali uz len povalujuce sa prazdne flase. Po polhodinke jazdy metrom a trmacania sa elektrickou som stal na hornom konci jedneho z najkrajsich bruselskych bulvarov – Avenue Franklin Roosevelt. Pekny je vizualne a aj tym, ze na nom nie su ziadne obchody. Tym padom ani bezduche davy posadnute nakupovanim veci, ktore nepotrebuju. Zato tu stretnete pstrosiu rodinku. To by bolo prazenice… Neskoro, namiesto vajca uz bol v hniezde maly pstros. AFR vita navstevnikov originalnou, emotivnou bronzovou plastikou venovanou letcom padlym v 1. svetovej vojne – mrtveho letca vo vzduchu podopiera zena-anjel-Ikarus. Pod sochou ale bezi zivot naplno. Premavka je este slaba, no pre skupinku sikovnych artistov je aut asi dost na to, aby sa im na cervenu oplatilo rychlo zacvicit zostavu, zazonglovat a kym zltu vystrieda zelena, vybrat od vodicov aspon zopar centov. Odo mna chodca nepytali. Siroky bulvar lemuju stromy a ambasady. Najkrajsiu maju Nemci, masivnu, elegantnu, s kamennou fasadou a vysokymi oknami. Hlavnym bodom programu je ale Villa Empain, absolutna spicka v style art deco (1915), pomenovana po svojom povodnom majitelovi, milovnikovi umenia, baronovi Louisovi Empainovi. Nemci pocas vojny, ruska ambasada po vojne, televizia RTL pocas (studenej) vojny a potom roky to najhorsie – prazdnota – takmer dokonali dielo skazy. Napokon vilu objavila rodina armensko-libanonskych obchodnikov s klenotami, ktorych nadacia ju kupila, dala vylestit zulove a mramorove dosky pokryvajuce steny zvnutra aj zvonka, obnovit obklady, ramy a dvere zo vzacnych tmavych driev, vycistit bazen lemovany pergolou a chodnikom s mozaikou. Otvaralo sa teraz v aprili. Vstupne je 10 EUR a fotit sa moze. Celkom k bazenu pristup nie je povoleny, takze sa v nom nerusene kupal len jeden prominentny havran. Vo vzacnom starom marockom zrkadle, v ktorom sa udajne odzrkadlia len ti fyzicky najpritazlivejsi, bolo na okamih vidno iba mna… Potom vosla do miestnosti skupinka turistov. Odzrkadlil sa kazdy… Vila sa prebudila k zivotu. O nieco ponize, pred Universite Libre de Bruxelles, socha v olympijskom style pripomina zivot Francisca Ferrera, katalanskeho volnomyslienkara, pedagoga a anarchistu, vyhasnuty v mene vedy…

Auderghem, 23-04-02010

V piatok podvecer, ked kazda bruselska krcma praska vo svikoch, som stal pred dilemou – sadnut pred televizor, alebo vyslysat volanie ulice? Aj som si pred televizor sadol, ale kedze uz tri roky nemam televiziu zavedenu, vyhrala ulica. Ak nepojdem do Schaarbeeku, snad moja biela tvar nikoho iritovat nebude, vybral som sa teda opacnym smerom, Auderghem znie predsa len belsie, v skutocnosti je cely zeleny, co mi ale tiez nevadi. Metro ma vyplulo na konecnej Herrmann Debroux, tam sa vzdy citim ako opusteny autista v Sanghaji, tentoraz som vystacil bez Bozej pomoci, lebo smer ku kulturnemu stredisku som poznal (v zime tam slovenskej komunite zahral Karvay a zaspieval Lipa, kazdy osve), cvakol som stihle bronzove dievca komplet bez a vzapaeti natrafil na roztomily kostolik s dominantnou rozetou na prieceli, par krokov dalej uz bolo citit sviezi chlad kosatych stromov a pokojne ulicky ma neomylne viedli k Chateau St Anne, kde je teraz akysi medzinarodny klub. Maju tam dokonca aj vonkajsi bazen s lehatkami. Prima napad tu v subtropickom Bruseli. Hned naproti (tiez za vysokym plotom) je dalsi paradny kusok, Chateau Val Duchesse, v consiergerie, co je taky maly stylovy domcek vzdy hned za branou, kde byva spravca majetku, si zrejme rodinka spravcu majetku robila opekacku, a to bola teda ina pohoda… Vyslapal som na kopcek na dohlad k Chapel St Anne (tiez za plotom), co je parkrat prestavany romansky kostolik z 11. storocia. Slnko sa ochotne na okamih schovalo za stromy, aby som kostolnu vezu dostal do digitalnej podoby. V Audergheme sa zije na inej urovni, obrovske domy sa topia v tichu intimnej zelene, nevidno ziadne stupidne travniky s kruhovymi bazenmi, len odrastene stromy, kry a kvitnuce rododendrony. Drzat sa vysokeho plota sa oplatilo, priviedol ma k vchodu do zamku Val Duchesse, ktory v 13. storoci zalozili ako klastor dominikanske mnisky a ktory teraz po prestavbe sluzi federalnej vlade na prijimanie navstev a jednania na najvyssej urovni. Aj ryby si tam mozu zachytat, lebo pod lesoparkom s niekolkymi dalsimi budovami sa tiahne prenadherny rybnik. Sero sadlo na vodu a moj Olympus si konecne vydychol. V tme som bol a nebol sam. Cely cas ma z dialky na vode sledovala jedna jedina labut, ktora na velkom rybniku v tej chvili bola. Ked som sa pohol, plavala za mnou, ked som zastal, prestala. Delil nas travnik, stromy, breh – a vysoky plot. Stastni su ti, co ziju v Audergheme. Najmae ti za vysokymi plotmi.

La Police, 22-03-2010

Kto by sa uz len mal viac obavat zlocincov, nez (bruselski) policajti..! A ako najucinnejsie bojovat proti kriminalite? No predsa strajkom. Vyse styristo vystrasenych policajtov ziadalo pred Justicnym palacom posilnene hliadky, zopar pistoli a aut navyse – a dostali rovnych 100 milionov eur, ktore premier promptne uvolnil z rezerv. Strajkovat sa oplati! V konecnom dosledku, nie neopodstatnene. Urcite minoritne skupiny sa militarizuju, nedavno priamo na ulici potmavsim deckam zabavili kalasnikov nabity ostrymi. Lupez v klenotnictve za bieleho dna zase pred dvomi tyzdnami stala zivot nevinnu vodicku elektricky, ked dvadsatrocni mladici bez zavahania strielali na uteku. Vykradanie aut v centre mesta sa stalo oblubenym silovo – bezeckym sportom. Dvere sa nepacia, rovno sa rozbije sklo, zvycajne zadne, aby bol rychly pristup do kufra, kde mozno najst nieco zaujimave. A potom sa rychlo stratit v spleti nocnych uliciek. Riziko pre majitela zvysuje zahranicna alebo diplomaticka poznavacia znacka, lepsie je mat belgicku. Kde je nebezpecno? Tam, kde su peniaze. A kde su pravdepodobne peniaze na dosah? Napriklad v kabelkach eurouradnicok. Kde naisto natrafi lupic na bezstarostnu eurouradnicku? Najlepsie po deviatej vecer niekde v uliciach plnych restauracii priamo okolo budov institucii EU. Autenticka vystraha spred mesiaca:

„Ladies (in particular) be careful around the Schuman area. A friend of mine had her handbag stolen and was stabbed in the leg three times on Monday night at 21h30 at the junction of Rue Archimede and Square Ambiorix. A guy who tried to help her was also stabbed. Her empty handbag was found the next day in the Park 50aire. Luckily all the concerned will recover physically but the police are aware of a gang operating in this area.

Another attack has happened near Maelbaek station… 3 guys stole a handbag from a girl and one of them wanted to rape her as well. Fortunately she was able to run away. It was around 9 pm.“

Nie je veru lahke byt eurouradnickou. Zarobia a preziju len tie najsilnejsie (doslova).

Cimetiere de Laeken, 16-11-2009

Laeken je kralovskejsi nez ostatne bruselske stvrti – uz rok po revolucii a vzniku statu (1830) sa tu usidlila mlada kralovska rodina mladeho krala Leopolda 1. Ked mlada prva kralovna trochu zostarla a roku 1850 zomrela, neniesli ju dalej nez na najblizsi cintorin, kde dnes spociva vo vyberanej spolocnosti vazenych synov a dcer Laekenu (napr. burgmajster Emile Bockstael, ktoreho meno nesie miestna stanica metra), mesta (napr. architekt Leon Suys, zodpovedny za impozantnu bruselsku burzu; hoci na floore sa uz ale davno neobchoduje, na schodisti pred monumentalnou budovou neustale posedavaju bezdomovci a turisti – jedni unaveni zobranim, druhi fotenim), ba i naroda (inzinier Camille Jenatzy – prvy sofer, co keroval tak rychlo, az v automobile prekrocil rychlost 100 km/hod). V stylovej hrobke vychladlo aj mlade telo stylovej opernej divy Marie-Felicity Garcia zvanej La Malibran, ktora zomrela stylovo – priamo na scene…

Ked cintorinu dochadzal priestor na povrchu, inžinier Bockstael (buduci burgmajster, pozri vyssie) prisiel s napadom pochovavat v suterene. Dal vybudovat podzemne galerie s chodbami osvetlenymi cez sklenene svetliky, ktore vedu paralelne s chodnikmi na povrchu. Galerie su sice presvetlene, ale aj tak dost morbidne – navstevnik je do vysky troch metrov z oboch stran obklopeny desiatkami otvorov na rakvy zalozenych spredu mramorovymi doskami s epitafmi. Zaroven tam bol taky bordel, ze som ani nefotil a prasil radsej rychlo von.

Prijemnym rozptylenim boli nahrobne kamene v novej casti – niektorym nedominuje zosnuly, ale jeho oblubena vec (napr. model motorky clena kralovskeho motorizovaneho sprievodu), ci dokonca zviera (napr. obrovska fotografia nemeckeho ovciaka, ktory – predpokladam, ak sa nevolal Catherine – prezil majitelku…)…

O hroby vojakov padlych za vlast v 1. a 2. svetovej vojne sa belgicki patrioti ukazkovo staraju, pri kazdom bola od dusiciek (vlastne od spravy cintorina) kytica cerstvych kvetov. Najstarsiu cast cintorina, nadherne temnu, zarastenu prastarym brectanom, spestruje necakana atrakcia – jeden exemplar Rodinovho Myslitela.

Laekensky cmiter zatvaraju o pol piatej, stihol som to takmer na minutu presne. Spravca prave rozozvucal bronzovy zvoncek vyhanajuci za vysoke tehlove mury vsetko zive. Vsimol si moj maly Olympus, plny cerstvych snimok, a dorazne riekol: „Il est interdit de prendre des photos!“ Po par sekundach hroboveho ticha, kym som nepresiel von pred branu, som mu plynulou francuzstinou rovnako razne odpovedal: „Hahaha… Hahahaha…Hahahahahaha…“.

Watermael-Boitsfort, 14-10-2009

„I want to ride my bicycle, I want to ride my bike… „

Vidiet v Bruxe odhodlane slapat do pedalov stareho bicykla dievca v sukni a topankach na vysokych podpatkoch je bezne a trochu komicke, avsak rozhodne zdrave a ekologicke. Tak som si povedal, ze ked vyrazim do ulic ja na mojom zbrusu novom horskom baiku RockRider 6.3 a v ciernomodrom cyklistickom outfite Dunlop, moze to byt len zdrave a ekologicke a navyse vysoko esteticke. Kedze som ale z Felvideku zvyknuty na bicyklovanie po opustenych cestach klukatejucich sa pomedzi vrsky, pahorky, haje, luky a lesiky, musel som najprv vziat svoj RockRider 6.3 na plecia a zostupit do podzemia. Tam dolu v metre som sa medzi ciernymi oblekmi a kravatami citil vo svojom cyklistickom body pomerne komicky… Najst ten spravny smer na konecnej zvanej Hermann Debroux sa mi podarilo len s pomocou gigantickej mapy, ktora sa mi poskladana vo vetrovke hompalala na hrudi. Na treti pokus som sa trafil do planovanej trasy a o chvilu stal pred kedysi honosnym kastielom Charles-Albert. Na stylovo zhrdzavenej brane visela tabula s vystrahou, ze kazdemu, kto vstupi na pozemok, hrozi, ze sa „pominie tym najstrasnejsim sposobom“. To znelo tak neodolatelne, ze uz o chvilu som liezol cez plot. Aristokraticky vzneseny kastiel bol nadherny este aj ako ruina, ale asi nezvratne na ceste do vecnosti. Nasledoval drsny usek lesom, chutovka pre moj RockRider 6.3, ktoreho 27 rychlosti umoznuje hladky vystup aj do tych najstrmsich bruselskych kopcov. Na rampe pred lesom bola tabulka so zakazom zberu hub z dovodu „zachovania biodiverzity“. Tak konecne viem, kde tu rastu. Milujem hribovku. Zato rybnik Etang de Boitsfort prekypoval zivotom, rovnako ako cela stvrt malebnych vil zelenou. Prechod k parku Solvay bol vyzvou aj pre moj celoodpruzeny RockRider 6.3, masivne kamenne dlazobne kocky s centimetrovymi medzerami su bruselskou specialitou. Odmenou bol cyklistom zakazany vstup do parku. Tak nabuduce a peso. Cesta spaet bola z dokonale hladkeho asfaltu umoznujuceho mojmu RockRider-u 6.3 vyvinut extremne vysoku rychlost a predbiehat dokonca aj cele poctivo oprilbovane rodinky. Cimetiere de Watermael-Boitsfort je roztomile multikulturne miesto posledneho odpocinku pod krasnym borovicovym lesom. Na hrobe byvaleho burgmajstera sa krci akasi mala postavicka (nie, nie je to on) a objavil som aj hrob udajne slavneho cyklistu Guy Van Eyndeho.

Podvecerne nedelne metro bolo poloprazdne. Zhltla ma boa, aj s bicyklom. Boa je vlak bez vagonov, kontinualna zostava. „I want to ride it where I like…“

Graspop, 07-08-2009

Belgicka mentalita, najma vo frankofonnom Valonsku a zvacsa frankofonnom Bruseli, je poznacena unavujucou francuzskou uvravenostou, lahostajnostou hraniciacou s ignorantstvom a ledabolym pristupom aj k takym vaznym vecim, ako je instalacia internetoveho pripojenia (trva aj tri mesiace). Je vsak zopar veci, ktore Belgicania robit vedia, a to daleko lepsie, nez napriklad organizatori indiferentneho etno-world-Havel-and-other-crap festivalu Pohoda. Vsetko to zacina, ked konci skola. Zaciatkom prazdnin Belgicania dopraju svojim potomkom hned dva megafestivaly – Graspop (ucast obvykle 70 000) a Werchter (100 az 120 tisic). Graspop je pre tych, ktorym prospievaju tazke kovy, vo Werchteri su (obe hlavne) pohlavia zastupene priblizne rovnako. Vsetkych spaja spolocna laska – k pivu. Listky – jednodnovy cca 75 EUR, platia aj ako spiatocny listok na vlak z celeho Belgicka. Cele tri dni funguje od rana do noci kyvadlova autobusova doprava z najblizsej zeleznicnej/autobusovej stanice az na miesto koncertu – zadarmo. Potom sa uz ale za vsetko plati, nie eurami, ale festivalovou menou – zetonmi, co je praktickejsie, rychlejsie a hygienickejsie. O masovu hygienu je postarane takmer dokonale, stanove tabory maju sprchy s teplou vodou, umyvadla, desiatky pisoarov. Dievcata davaju prednost kabinkam, ku ktorym sa pretlacaju popri pisoaroch, co niektorych metalistov znervoznuje a potom bezradne postavaju so sklopenym pohladom a rukou na kohutiku. Popri main stage (ani tu to neprekladaju) funguju tzv. marquees, giganticke stany, zvuk z ktorych niekedy rusi koncert na hlavnom podiu a tym aj celkovy dojem z vystupenia headlinerov. Obuv je okrem penazi a tricka hlasajuceho prislusnost k fan klubom kapiel klucovym prvkom vybavy – doporuca sa mat bud slapky alebo gumaky, comukolvek medzi tym hrozi totalna skaza v blate, prachu, porozlievanom pive a nedojedenych hranolkach s kecupom. Atmosfera je ale bez ohladu na pocasie vzdy prijemne uvolnena, umelci hraju ako a kolko vladzu (Bjork 75 min, Marilyn Manson 82 min, Metallica 136 min), lucenie pozde v noci je tazke, ale iste okrem toho, ze slnko vyjde aj zajtra, je aj to, ze rock tu bude aj o rok.

L´Union Fait la Force, 20-05-2009

Belgicko ako statny utvar vzniklo v roku 1830 vyhlasenim nezavislosti od Holandska a preventivne aj od Francuzska (predchadzajuci okupant). Prvym kralom sa stava Leopold I, Narodny kongres vyhlasil ustavu a zakratko sa sformovala snemovna reprezentantov a senat. Obe zlozky (dnes Federalneho parlamentu) sidlili od zaciatku v neoklasicistickej budove Palais de la Nation z roku 1783 stojacej na druhom konci Bruselskeho parku oproti Kralovskemu palacu. Interier budovy posobi komorne a dostojne, chodby lemuju hodnotne mramorove busty a portrety otcov vlasti (ako obvykle – snad s vynimkou Rakuska a Ruska – ziadnej matky vlasti som sa nedopatral). Parlament bol dlho vysostne muzskou zalezitostou – volebne pravo mali len muzi (bohati a vzdelani dokonca dva az tri hlasy) a voleni boli tiez len muzi. Zeny zacali miesat volebne karty az v roku 1948. Priestorova orientacia v palaci je pomerne jednoducha – zo vstupnej haly vedie zeleny koberec do casti snemovne, zatial co cerveny do senatu (orientacia v politickom spektre je uz zlozitejsia – v snemovni ma dnes zastupenie 11 stran, v senate 13). Zasadacej sieni snemovne dominuje socha Leopolda I, ktoreho dostojna poza zvyraznuje vyznam napisu „V JEDNOTE JE SILA“ (nieco podobne by sa po tisic rokoch mohlo konecne vyryt aj do toho fadneho dreveneho obkladu v NR SR). Zasadacka senatu je este elegantnejsia, dekorovany strop superi o pozornost navstevnika so sytocervenymi kreslami senatorov aj impozantnym podiom predsedu. Steny skrasluju obrazy panovnikov v zivotnej velkosti, medzi nimi aj „nasa“ supermatka Maria-Terezia.

Francuzsko – nemecka vojna (1870 – 1871), 03-04-2009

sa ciastocne prehnala aj naraznikovou zonou zvanou Belgicko, kedze islo viac-menej o rychle vybavovanie uz dlhsi cas otvorenych uctov medzi Pruskom, podporovanym ostatnymi nemeckymi krajinami vedenymi Severonemeckou konfederaciou, a Francuzskom poznacenym zufalou snahou najst konecne vlastnu identitu. Mierna pocetna prevaha Pruska este nemusela napokon viest k potupnemu obsadeniu Pariza, generali Naoleona III sa vsak prepocitali v stretegii aj logistike – kym Francuzom nechybala chut bojovat, Nemci vsadili na pripravu. Dobre opevnene pobrezie, tazke delostrelectvo, vyuzitie telegrafu, zeleznic, ba aj po prvykrat pouzite protiletecke delostrelectvo (Kruppove kanony zostrelujuce francuzske postove balony) zabezpecili Bismarckovi a spol. uspesne tazenie ukoncene zabranim Alsaska a Lotrynska a zinkasovanim 5 mld frankov ako nahrady vojnovych skod. Francuzsko svoju identitu nenaslo – Druhu risu vystriedala Parizska komuna, ktoru vystrielala versailleska vlada, aby mohla zalozit Tretiu republiku. Naopak disciplinovanejsi Nemci sa zjednotili v Nemeckej risi. Zhruba 300 tisic mrtvych a zranenych pripominaju pocetne pametniky a cintoriny aj v Belgicku, v samotnej metropole krajiny je to najme rozlahly Bruselsky cintorin so starostlivo pestovanou zelenou a tonami bronzu na pompeznych nahrobkoch.

Cinematek, 06-02-2009

Je vela kin, kde si film nemozete pozriet v pokoji – UGC, Imax, Arenberg. Za minimalne osemeurovy listok si uzijete cokolvek, od kaslania cez srotovanie popcornu az po druzne debaty a svietiace displeje mobilov. (Hitparadu rusitelov vedie ista mamicka, ktora svojmu syncekovi pocas celeho filmu citala titulky. Ale to sa stalo uz pradavno, v kine Partizan v Rimavskej Sobote). Je vsak zopar kin, v ktorych si filmy mozete vychutnat naozaj v pokoji. Flagey, napriklad. Ale Flagey je pomerne od ruky. A na filmy zo 60. a 70. rokov tam chodia smrkajuci dochodcovia, ktori si sadnu rovno vedla vas, hoci su volne miesta aj inde. Brrr. Preto je jednotkou Le Musee du Cinema. Teda bolo. Na divaka tam cakali kazdy mesiac lahodky – The Freaks, Metropolis, The Sunrise, Nosferatu… Stovky archivnych skvostov. A stovky kuskov moderny, (takmer) vsetkych svetovych kinematografii, zanrov, metrazi… Kralovsky filmovy archiv zalozeny v roku 1938 patri medzi najrozsiahlejsie na svete (60 0000 titulov). Le Musee du Cinema vznika roku 1962 v priestoroch Hortovho Paláca krásnych umení (Palaise des Beaux-Arts) a do tychto povodnych priestorov sa vracia po ich sestrocnej rekonstrukcii prave teraz pod novym nazvom – CINEMATEK. Tmava sala so snehobielym platnom (kde vlastne maju to strieborne…?), DTS ozvucenim a velkoryso velkymi, pohodlnymi kreslami ponuka 3 – 4 filmy denne. Okrem toho v samostatnej mensej miestnosti vsetky audio a video informacie o aktualnom programe – „making of“, uputavky, profily… Vo vestibule zase uputa original Edisonovho videoskopu. Funkcny, ako inak. A mna uputali aj stoly s inymi nez celuloidovymi lahodkami (za tento clanok boli zadarmo lososove jednohubky a tasticky s gastanovym pyre splachnute cervenym). Raritou su neme filmy doprevadzane klavirom. Naposledy Nosferatu, Eine Symphonie des Grauens, vrchol nemeckeho expresionizmu z roku 1922, najlepsi horor vsetkych cias a navyse, konecne sa prezentovalo aj Slovensko (http://nosferatumovie.com/pictures_sounds.html). Na par okamihov sa mihla silueta Oravskeho hradu za sumraku a nadvorie s upirom. Domovina, je t´aime!

Indiana Jones, King Kong a… Tintin, 08-12-2008

Zabudnite na Indyho aj Konga, prichadza Tintin. Steven Spielberg a Peter Jackson spajaju sily na animovanom 3D projekte, ktory by mal zo subtilnej postavicky belgickeho reportera v pulovriku a s blond sticou urobit akcnu hviezdu 21. storocia. Komiksovy hrdina Tintin a jeho snehobiely psik Snowy sa vrhaju z jedneho dobrodruzstva do druheho uz od roku 1929, kedy George Remi alias Herge publikoval prvu z 23 knih, z ktorych sa doteraz predalo 200 milionov kusov. Spielberg disponuje filmovymi pravami, ktore sa mu podarilo ziskat od bruselskych Herge Studios.

Nielen komiksami su vsak Belgicania zivi. O ich vecnom hlade po tradicnych knihach svedci uspech knizneho megaveltrhu, ktory sa kazdy rok organizuje v najvacsej hale bruselskeho vystaviska Expo. Za styri septembrove dni tu najdu novych majitelov tisice zbrusu novych knih v trojjazyckej ponuke (fr, fl, en) predavanych za smiesne nizke ceny – tohtorocnymi ulovkami boli napr. The Complete Encyclopedia of Mythology (z 34 EUR na 4,90), Rubens – Life and Work (z 28 na 3,95) alebo The Complete Guide to Architecture (z 29 na 4,65). Necudo, ze knihy sa nakupuju na kila, do praktickych vozickov na kolieskach, aby boli ruky volne na listovanie. Po precitani su knizky odsudene na zapadanie prachom v knihovniciach, podaruju sa alebo koncia v regaloch pocetnych bruselskych antikvariatov, ktore si tiez pravom zasluhuju predponu mega. Tam sa potom predavaju takmer zadarmo (kultovy cicaci horor Interview With the Vampire v paperbacku za 1 euro).

Pouvoir d´achat, 01-09-2008

Kupna sila – najnovsi problem, ktory Belgicanov vyhnal do ulic. Kobylky zarabajuce v priemere 2 200 EUR mesacne (dochodcovia dostavaju v priemere 1 200 EUR) chcu spasat stale viac, aj ked ropa stoji 3-krat tolko ako pred dvomi rokmi. Rastu najmae ceny energii, potravin, nehnutelnosti. Priemerna cena domu na byvanie bola v Belgicku zaciatkom minuleho roka 170 000 EUR (8 %-né rocne zvysenie) s maximom v bruselskej stvrti Uccle (440 000 EUR). Setri sa predovsetkym na handrach, kureni, autach, restauracnych a telekomunikacnych sluzbach. Tlak nenasytnych spotrebitelov (a volicov) donutil niektore samospravy, typicky v socialistickejsie orientovanom frankofonnom Valonsku, k znizovaniu obecnych dani a poplatkov.

Vsetkych nas, ktorym zalezi prednostne na duchovnych hodnotach, tieto problemy konzumnej spolocnosti nastastie obchadzaju. Namiesto sliedenia za vypredajmi (ktore v Belgicku upravuje zakon, napr. sezonne vypredaje odevov su dva – v juli a januari) patrame po usilovne cikajucich tvoroch (v Bruseli su az tri) , kulturnych podujatiach ci unikatnych kulinarskych zazitkoch.

Expatrioti, 07-06-2008

Den otvorenych dveri europskych institucii (7. juna) prilaka kazdorocne tisice vaznych zaujemcov o umelohmotne pera, igelitove tasky a papierove pravitka, vsetko s hviezdickovou potlacou. Obcerstvenie uz zadarmo nie je, ale dusevnej potravy je dostatok. A tak sa typicky zapadoeuropske kapely pustaju s vervou do frenetickeho bubnovania, pricom hudobnici ohuruju svojimi impozantnymi nastrojmi. Dobra nalada neobchadza ani miesta, kde sa rozhoduje o zasadnych veciach – v Komisii je nim najma ovalna zasadacka na 13. poschodi uspesne odazbestovanej budovy Berlyamont, v ktorej komisari rokuju. Napriek tomu, ze sa dalsie napredovanie EU vdaka zamietnutiu navrhu euroustavy ocitlo v slepej ulicke, napriek katastrofalnemu demografickemu vyvoju, vytvoreniu narkostatiku uprostred Europy ci panickemu strachu z Velkeho medveda, ktory sa obcas preventivne pohra s kohutikom plynovodu, ostava stale dost dovodov na dobru naladu. A ta neobchadza ani niektore banky – ocividne najma tie, ktore si este nestihli zratat svoje nedobytne pohladavky. Lidrom humoristov je jednoznacne ING, jej vtipne uputavky vzdy pobavia a expatom hlavne pomozu najst cestu do tej jedine spravnej banky. Tak nech to ING (a hlavne KBC…) vydrzi co najdlhsie. Fortis a Dexia to uz maju zratane a dobra nalada ich nadobro presla…

Beer weekend, 02-09-2007

Belgicko vyrobilo v roku 2006 vyse 18 milionov hl piva, pricom z nich vyviezlo 55 %. Spotreba na hlavu dosiahla 89 litrov (uz tusite, preco dokaze Manneken Pis bez prestavky zavlazovat..?) a celkove trzby belgickych pivovarov uctyhodnych 1,878 miliard EUR (z ktorych smadny belgicky stat ziskal na daniach 327 milionov). Najprestiznejsie z pravych udajne az 200 znaciek belgickeho piva sa oznacuju ako „Trappist“ (Westmalle, Chimay, Orval, Rochefort a Westvleteren) a varia ich v piatich cistercianskych opatstvach uz od cias Francuzskej revolucie, kedy mnisi z kongregacie Trappe nasli utocisko na uzemi terajsieho Belgicka. Zaujimavy je pritom jeden z hlavnych cielov Federacie belgickych pivovarnikov – zachovat diverzitu pivovarnictva.

Zur mladych zurnalistov na statnom zastupeni Baden-Wurttemberg, 27-06-2007

TOF Brussels umoznilo zaujemcom zo svojich radov zucastnit sa na vecierku, ktory v ramci stretnutia (profesne) dospievajucich zurnalistov zorganizovalo zastupenie nemeckej spolkovej krajiny zasobujucej svet mercedesmi. Mienkotvorcov sa zislo 270, po desat z kazdej clenskej krajiny EU (ziadnych Slovakov som tam nestretol, bohvie kde ti uz vtedy pili). Lady rychlo roztopilo (nemecke) vino a (nemecke) pivo, ruzove bublinky boli tusim tunajsie. Coskoro som zapadol do pocetnej greckej enklavy (Salute you, Vasilis & Vasiliki, my biz cards will be printed next week!), jedina TOF Slovenka bolo akesi mile dievca spod Strecna; vytratila sa, ked som dopijal tretie pivo.

Mienkotvorcovia mali program v Parlamente a ich zlozenie zodpovedalo aktualnej strukture najsilnejsich medii – od tlacovych periodik, cez rozhlas, televiziu, internet az po pre mna najprijatelnejsich fotografov. S drobnou Grekynou s velkym Olympusom z Aten sme si rozumeli aj bez slov – tiez jej chutili delikatne (nemecke) pracliky. So Suus z Utrechtu sme stihli prebrat nase novinarske posobenia na vysokej skole, skor nez ma obrala o poslednu sukromnu vizitku. Viac sa neozvala. Vysoky Estonec bol zhovorcivy, ale jeho ugrofinska anglictina pomerne nezrozumitelna. Najplodnejsia debata sa rozvinula s akymsi mladym intelektualom z Grazu, ktoremu po hodine konecne doslo, co tam vlastne my (TOF people) robime a aspon okrajovo prejavil zaujem o Brusel ako mesto. Nadsene sme mu znacili na mapke notoricky zname atrakcie, ktore si aj tak nestihne pozriet. Odporucil som katedralu Saints-Michele et Gudule, ta je aspon poruke – dobry kus brabantskej gotiky s unikatnou drevenou kazatelnicou zobrazujucou vyhnanie z raja. Hadovi za odmenu skace po hlave anjelik, Adam si v zufalstve zakriva oci a Eva sa plna ocakavania ruti konecne von z monogamneho raja… Mna z prijemneho vecierka vyhnala potreba dopriat si aspon pat hodin spanku, pretoze na druhy den bola na programe ohodne lepsia zabava – Marilyn Manson!

Montreux 30. 4. – 3. 5. 2015

Kto často lieta po Európe vie, že existuje ešte nižšia úroveň, než akú ponúka Ryanair. Jogurty síce kupujem zásadne v skle a keď obed v reštaurácii, tak zásadne panenku, no lacnej letenke obvykle neodolám a potom sa z času načas ocitnem v dobytčáku zvanom Easyjet. Na letisku pozorne počúvam výzvu na dobrovoľné odovzdanie príručnej batožiny do batožinového priestoru (keďže let je plný a priečinky nad sedadlami nepostačujú) a pred nástupom na palubu sa staviam takticky na čelo radu – oplatí sa, poslední cestujúci už na výber nemajú a nedobrovoľne odovzdávajú kufríky s osobnými vecami. Let do Ženevy vo štvrtok večer trvá len niečo viac ako hodinu, cestujúci sa správajú civilizovane a nikoho netrápi, že šušľavej pseudoangličtine subtílneho španielskeho stewarda s gigantickými náramkovými hodinkami nikto nerozumie.

Lietať s Ryanom a Easyjetom je síce intelektuálne utrpenie, má však jednu zásadnú výhodu – obvykle doletia načas. V Ženeve sme „ten miňis befo seďul“, radostne zašušle steward otŕčajúc svoj orloj; to znamená, že pohodlne stíham vlak do Montreux odchádzajúci priamo z letiska o 19:24. V pokladni si hneď jasne uvedomujem, že som vo Švajčiarsku – spiatočný lístok za hodinovú jazdu stojí 70 EUR. Koľaje vedú stále popri jazere Léman (vpravo) a nekonečných vinohradoch v oblasti Lavaux (vľavo), ktoré na jeseň ponúkajú údajne jedinečný pestrofarebný zážitok hodný ich zápisu do Zoznamu (Unesco). Zdá sa, že CNN tentoraz predpoveď vyšla – prší a prší a prší… Zo stanice v Montreux vychádzam s dáždnikom nad hlavou a je zrejmé, že fotenie si bude vyžadovať jeho dokonalú koordináciu s polohou môjho šikovného kompaktu, ktorý má síce telo zo zliatiny horčíka, ale oficiálne je vode neodolný. Popŕcha a zmráka sa, ulice sú poloprázdne a moje prvé kroky namiesto do hotela mieria k Mercuryho bronzovej soche. Kam inam, v Montreux… Už nenadávam na dážď, viem, že práve tieto fotky budú mať tú správnu atmosféru. Priazeň osudu, neopakovateľnosť okamihu. Freddie je taký ako vždy – suverénny a majestátny. Po jeho tvári stekajú kvapky dažďa – alebo je to pot kvapkajúci na klávesnicu pri prvých tónoch Rapsódie..? Oceľovomodrá obloha takmer splýva s temnou hladinou pokojného, chladného jazera – Freddie zdraví vztýčenou pravicou zasnežené hory na druhej strane. A tie mu ozvenou odpovedajú: „Carry on, carry on as if nothing really matters…“. Tri krvavočervené ruže v bronzovej váze zrodili nesmrteľného Fénixa.

Hotel Bon Port nachádzam po zúfalom blúdení (je užitočné naštudovať si mapu vopred…). Číslo 207 je plné môjho numerologického šťastia, nanešťastie ale susedí s kuchyňou japonskej reštaurácie. Rázne žiadam výmenu v súlade s mojou obvyklou rezervačnou požiadavkou „highest possible or top floor, quiet, preferably no neighbours“, recepčná nemá odvahu protestovať a dostávam väčšiu a krajšiu izbu – v ktorej hučí… Don´t Try Suicide. Čo, to zisťujem až po polhodine – prievan medzi škárami okolo dverí a ventilačným otvorom v kúpelni… Ďalšiu polhodinu hľadám riešenie, recepčná zvyšuje ponuku na apartmán, ten ale odmietam, lebo je na prvom poschodí rovno nad vchodom. Ventilačný otvor má kryt, dotýkam sa ho a zisťujem, že sa dá otáčaním uzavrieť. A je ticho. My Life Has Been Saved.

Piatok

Vlak do Gruyères odchádza presne o 8:44. Za 39 EUR pre oba smery s prestupom v Montbovon nasadám vďaka usmerneniu sympatickej konduktorky v šik šiltovke do historického vozňa s interiérom z lešteného svetlého dreva, tmavozeleným koženkovým čalúnením a intímne svietiacimi lampičkami na stoloch. Každý je nadšený návratom do minulosti a vychutnáva si aj prudké zigzakovité stúpanie nad mesto – pohľad zhora na jazero je odmenou pre cestujúcich a úľavou pre lokomotívu. Nasleduje cesta lesmi, roklinami a dolinami, na starostlivo upravených pozemkoch stoja starostlivo upravené domy farmárov. Po prestupe vystupujem na stanici Gruyères, ktorá nie je v Gruyères, chytá ma amok, až kým sa od predavačky v obchode so suvenírmi nedozvedám, že do dediny je to pešo cez kopec len desať minút. Ženský odhad bol tentoraz výnimočne správny a presne o desať minút stojím pred bránami opevnenej dedinky na kopci obkolesenom omnoho vyššími horami. Prší, fúka. Neprestávam nadávať, dáždnik je nanič, tak ho radšej zbalím, aby som oň neprišiel. Osuším a zohrejem sa až nad vetracou mriežkou pri pokladni na hrade stojacom na hornom konci. Hrad je zachovalý a pritom autentický, s prehliadkou sa neponáhľam a o dve hodiny pokračujem hlavným bodom programu – návštevou múzea H. R. Gigera, dizajnového otca Votrelca. Gigerov biomechanický svet je fascinujúco hrôzostrašný a fatálne perverzný. Z každého modelu a každej veľkorozmernej litografie vyžarujú kvantá hyperkreatívnej energie vábiacej diváka do temných ulíc Gothamu, kde na neho číha smrteľne zmyselná krása zo sveta neľudí. Poslednej miestnosti dominuje v šere obrovská vitrína s dvaapolmetrovým Votrelcom a modely notoricky známeho, fosilizovaného Pilota meravo sediaceho za masívnym teleskopom. Vo vitríne na chodbe je replika sošky Oskara, ktorého H. R. Giger dostal v roku 1979. Napriek zákazu fotím, čo sa dá, a vonku zamierim na malý cintorín pod hradom, kde je HRG pochovaný (zomrel minulý rok po nešťastnom páde vo svojom dome).

Do Montreux sa už vraciam moderným vláčikom s výborným kúrením, ktoré mi úplne vysuší čižmy. Občerstvím sa na hoteli a prechádzam do blízkeho kasína Barriere, ktorému dominuje obrovská hala s ruletami, kartovými stolmi a automatmi. Fotiť sa neodporúča a ani len na to nepomyslím. Smerujem aj tak inde – do priestorov QUEEN Studio Experience.

Celé terajšie kasíno bolo kedysi slávnym hudobným štúdiom (Mountain Studios), ktoré v roku 1978 kúpili Queen a natočili v ňom šesť štúdiových albumov. Zbierka memorabílií je impozantná, vrátane koncertných kostýmov, Taylorových bicích, rukopisov textov, vstupeniek a dokonca fotografií Mercuryho apartmánu v Montreux. V zachovanej pôvodnej nahrávacej miestnosti označuje kruhová mosadzná plaketa na podlahe miesto, kde Freddie v máji 1991 nahral svoju poslednú pieseň (Mother Love). Štúdiom znie v HD kvalite Queen a mne sa nechce odísť.

Out in the city, in the cold world outside,

I don´t want pity, just safe place to hide…

Sweet Mother Love.

Vonku vytrvale popŕcha, čo ma však neodradí od dlhej prechádzky po pobrežnej promenáde lemovanej z oboch strán kvetmi a zeleňou. Pásy trávnikov miestami oživujú sochy, ďalej za nimi sú už len súkromné pozemky luxusných hotelov. Najznámejší z nich, Le Montreux Palace, je už desiatky rokov epicentrom vychýreného džezového festivalu (Queen sa ním inšpirovali pri názve svojho siedmeho albumu – Jazz). Festival hostil od roku 1967 najväčšie džezové, rockové a popové hviezdy. Deep Purple v Le Palace nahrali album Machine Head a požiar, pri ktorom v Montreux v roku 1971 pri koncerte Franka Zappu do tla zhorelo miestne kasíno, zvečnili v piesni Smoke On the Water.

Sobota

Zázraky sa dejú – ráno sú mračná preč a sponad končiarov Álp sa na modrú oblohu neúprosne šplhá hrejivé slnko. Ubytovanie priamo v Montreux znamená okrem výhodnej polohy aj voľný lístok na miestnu dopravu počas celého pobytu – vrátane susedného Vevey -, ktorý poskytne hotelová recepcia. Autobusová linka č. 201 spája obe mestá a pokračuje ďaleko za hrad Chillon, údajne najnavštevovanejšiu historickú pamiatku vo Švajčiarsku. Cez jeho padací most prechádzam o desiatej ráno, dostatočne skoro na to, aby som sa stihol vyhnúť masám hlučných drobných človiečikov z Ďalekého východu. Väčšinu z desiatok komnát, premostení a pivníc hradu mám sám pre seba, vrátane slávnej suterénnej väznice, v ktorej zanechal svoj podpis vyrytý do pieskovcového stĺpa aj Lord Byron. Donjon zdolávam lapajúc po dychu, výhľady na zelené jazero a snehom pokryté hory zaliate slnkom však stoja za námahu.

Cestou späť si dám pauzu v parčíku pri soche Sissi, ktorá sa sem často vracala až dovtedy, kým ju v Ženeve trojhranným pilníkom neobral o život taliansky anarchista. Linkou 201 pokračujem do Vevey, vystupujem v centre na Gare-Vevey, cvaknem dom, v ktorom prebýval Dostojevskij, potom sochu Charlieho Chaplina na nábreží a slávnu Vidličku vo vode pred múzeom potravín. Areál hlavného sídla najväčšej potravinárskej spoločnosti na svete Nestlé je cez víkend verejnosti neprístupný a tak pokračujem pešo do kopca k cintorínu v Corsier-sur-Vevey, na ktorom je Chaplin pochovaný. V tichu malého, úhľadného cintorína popíjam pivko v chládku mohutných tují. Adieu, Charlie, lúčim sa s večným tulákom a schádzam k 201-ke, ktorá stojí na konečnej hneď pod cintorínom.

V Montreux vystupujem o 30 minút neskôr a od návštevy starého mesta (Vieux Montreux) ma neodrádza ani opäť začínajúci dážď. Cestou nahor úzkymi kľukatými uličkami so záujmom fotím niekoľko kameninových nádrží na vodu, podaktoré majú viac ako sto rokov. Montreux je vďaka svojej polohe na prudkom svahu vystavené prívalom dažďovej vody z hôr, ktorú je nutné odvádzať do kanála pretekajúceho stredom mesta. Kanál sa dnes večer mení na dravú riečku, s ktorou sa veru neradno zahrávať.

Nedeľa

Krátko po desiatej opúšťam Montreux a na spiatočnej ceste vlakom vystupujem v olympijskom Lausanne. V galériách útočisko nenájdem, ponúkajú len dočasné výstavy. Kufor odkladám za 6 EUR v bezpečnostnej schránke na stanici a s dáždnikom v ruke fotím zrekonštruovanú synagógu. Chrliče na katedrále Notre-Dame žiadnu vodu nechrlia a asi preto na mňa tak zlovestne zazerajú. Slnečné hodiny žiadny čas neukazujú, ale aspoň to náležite zdôvodňujú: „Je ne marque que les heures claires“. V centre mesta je dopravná uzávera, finišujú tu práve cyklistické preteky Tour de Romandie (vyhral Rus Zakarin z tímu Kaťuša). Zvolím cestu dolu kopcom, až do štvrti Ouchy pri jazere. Prestáva pršať, v cieli je veselo, v stánkoch vyváňa syr z Gruyères a káva Chicco d´Oro – chutí skvele! Dobre stavanú, či skôr vytesanú mramorovú krásku Vierge du Lac fotím zo všetkých svetových strán a v protistresovom predstihu sa vraciam na vlakovú stanicu.

Vlak do Ženevy odchádza na sekundu presne a podobne sa darí aj Easyjetu. V lietadle okamžite zaspávam. It´s a Beautiful Day.

Info office:

http://www.geneva.info/montreux/

montreuxriviera.com

Vlaky:

http://www.raileurope-world.com/train-tickets/journey-insights/article/geneva-montreux

orlock at inmail.sk

NEMNOŽTE SA

DO NOT MULTIPLY YOURSELVES

NENAKUPUJTE

DO NOT BUY

NENIČTE LESY

DO NOT DESTROY FORESTS

https://www.wolf.sk/home

www.rewildingeurope.com

www.pralesy.sk

http://edition.cnn.com/interactive/2016/12/specials/vanishing/

orlock at inmail.sk

Kodaň 24. – 26. 10. 2014

Sobota, 25. 10. 2014

Do Kodane prilietam o pol deviatej večer, v automate kupujem lístok na metro (ak sa zakúpi karnet na 10 jázd, je potrebné označiť ho trikrát, za každú zónu raz) a nasadám spolu s ostatnými do praktického vozňa linky M2. O pár zastávok ďalej má však vlak technickú konečnú, takže sa presadá. Na otvorenej platforme fúka a je nepríjemne chladno, mrzneme spolu s konduktormi, ale ich starostlivá prítomnosť zároveň upokojuje – čoskoro snáď nasadneme do toho správneho prípoja. Stalo sa, vo vykúrenom vozni pookrejeme a po výstupe na stanici Nørreport si ide každý cestujúci svojou cestou – už sa nikdy neuvidíme. Stanica je neprívetivá, nad ňou je stavenisko, čo v kombinácii s mdlým pouličným osvetlením a mikroskopickými písmenkami na mape, ktorú držím desať centimetrov od očí, sťažuje orientáciu. Zbytočne obchádzajúc celý blok sa po štvrťhodine konečne trafím do uličky s mojím hotelom. Honosný názov Opera pripomína jeho očividne zašlú slávu, izba je však otočená do tichého dvora, posteľ pohodlná, matrac tvrdý a posteľné prádlo biele – v tej chvíli mi viac ku šťastiu nechýba.

Raňajkujem v tichu svojej izby č. 415, vonku popŕcha, čo je ale druhoradé, keďže hlavným bodom dvojdňového výletu sú múzeá. Začínam nenápadným Národným múzeom (National Museum) s jeho pozoruhodnou zbierkou rúnových kameňov; upúta najmä jeden z 9. storočia s neprehliadnuteľnou svastikou. V presklenej vitríne sú vystavené detské pohrebné šaty vrátane čapice z brokátu pretkávaného hodvábom – deti mali v 17. storočí pomerne krátku životnosť, čo ale šľachtické rodiny neodrádzalo od drahého odievania svojich drahých predčasne zosnulých potomkov na ich častokrát prvej aj poslednej ceste.

Stále mierne prší, prechádzam okolo zábavného parku Tivoli, v ktorom je rušno bez ohľadu na počasie. Početné strigy na metlách strážiace vchod do parku spolu s obrovskými oranžovými tekvicami oznamajú blížiaci sa Helloween. Dostávam sa až k jesennými farbami hýriacemu členitému parku Botanisk Have, fotím poloobnaženú bronzovú amazonku smutne sa opierajúcu o kopiju – široko-ďaleko niet nikoho, s kým by bojovala. Hneď za parkom je majestátna renesančná budova Statens Museum for Kunst. Zbierka obrazov a sôch predstavuje absolútnu svetovú špičku. S pootvorenými ústami neveriacky hľadím na Dolciho krehkú Madonnu, ktorú som už pred rokmi videl – v sne… Fakt! Déjà vu ako hrom z jasného neba na chvíľu otrasie mojím pravoverným ateizmom.

Vraciam sa do centra, zmráka sa, ale neprší. Podvečerná prechádzka po centrálnom parku Kongens Have je osviežujúca, pozdravím dôstojne usadeného Andersena a uznanlivo pokyvujem hlavou pod ďalším bronzovým súsoším, tentoraz leva s tesákmi zapustenými hlboko do konského boku – povalený koník s vypúlenými očami zrejme tuší, že nielen vonku, ale aj jemu sa už zmráka. Vtom začujem volanie a vydám sa za jemnou ozvenou. O chvíľu sa z húštiny kríkov predo mnou vynorí nahá postava volajúceho dievčaťa… Echo sa rozlieha po opustenom parku. Nedozviem sa však, na koho a prečo volá – či o pomoc, či niekoho hľadá. Aj ona je – bronzová…

Nedeľa, 26. 10. 2014

Kodanské ulice sú podobne ako tie bratislavské asymetrické a ani na druhý deň ani len netuším, kde je sever. Zobúdzam sa ale do slnečného rána, preto neváham a čo najskôr opúšťam hotel. Hneď za rohom je scénická marína Nyhavn, skoro zrána bez turistov. Mením kurz a zamierim k dominantnej, vyše 34 metrov vysokej veži Rundetaarn, ktorá slúžila od neskorého stredoveku ako astronomické observatórium. K vyhliadkovej plošine na vrchole nevedú schody, ale naklonená rovina – popri vonkajšej stene je dlhá 257 m so sklonom 10º, popri jadre s vertikálnou šachtou 85 m a sklonom 33º, to všetko kvôli ľahšej doprave teleskopov pomocou konských záprahov.

Kruhový výhľad na mesto a jeho desiatky originálne tvarovaných kostolných veží je pastvou pre oči. Pri zostupe nahliadnem do pôvodnej stiesnenej toalety v hrubom múre. Exkrementy astronómov absolvovali dlhý voľný pád až na samé dno, ktoré však nemalo žiadne odpadové potrubie, ani otvor na čistenie a dokonca ani ventiláciu… Všetko sa to hromadilo na hromádke dolu. Zlákajú ma ešte jedny dvierka – tie priamo v jadre veže. Nahliadne cez ne takmer každý, vstúpiť sa neodváži takmer nikto. Prečo..? Lebo by to bol krok (takmer) do prázdna. Šachta je hlboká, avšak na úrovni prahu vstupného otvoru ju prekrýva kruhová platňa z hrubého skla. Vstúpte, ak nájdete odvahu… A ak dôverujete číremu sklu pod nohami nad 30 metrovým prepadom. Stále váham, keď vtom sa mi popod nohy prederie malé chlapča v zelenej vetrovke, bez zaváhania vbehne na sklo, poskáče po ňom trochu, či vydrží, keď zistí, že hej, poskáče ešte viac a so smiechom vybehne. Nadýchnem sa teda, vkročím jednou nohou (predsa len som o niečo ťažší), potom druhou, pridŕžajúc sa hladkej steny načúvam, či sklo nepraská… Napokon stojím nad prázdnom oboma nohami a teším sa z malého víťazstva nad vlastným strachom. Cestou nadol sa mi hladina adrenalínu vracia do normálu. Tam mi ju ale opäť zdvihne ušmudlaný holub usadený na hlave Tycha Brahe; ak chcem mať hvezdára na fotke samého, musím použiť donucovacie prostriedky – kamienky a vetvičky, aj keď najlepšia by bola brokovnica.

Prechádzam ku kostolu Nášho Pána Spasiteľa s unikátnou špirálovitou vežou a čudujem sa, kde miznú všetci tí, čo sa dostanú až úplne hore… Zistím nabudúce. Nasleduje Thorvaldsens Museum plné mramorových sôch a komornej atmosféry. Fotoaparát je v extáze.

Vonku je stále slnečno, na Radhus Pladsen skúmam detaily bohato zdobenej radnice, vrátane dvoch ľadových medveďov. Paradoxne vyznieva symbolická akcia proti globálnemu otepľovaniu – pred radnicou ťažké nákladné autá vyložili niekoľko masívnych blokov ľadu, ktoré sa tam potom ďalšie dni pomaly roztápali. Asi bolo potrebné pripomenúť polárnym medveďom, že ich čas sa pomaly kráti. Čo tam po medveďoch, bez tých prežijeme, ale bez mobilov, tabletov, áut, handier a lacných potravín určite nie, no nie?

Ny Carlsberg Glyptotek schováva za svojím chrbtom útulný parčík, kde si dám v kľude pivo a posilním sa lososovou bagetou. Spoločnosť mi robí Rodinov Mysliteľ a ja sa zamýšľam nad vzťahom Dánov k svastike – neslávne známy staroveký symbol dekoruje aj kamenné lemy prízemných okien múzea.

Glyptotéka ponúka toľko zhmotnenej krásy, že je to na jednu návštevu priveľa. Neexistujú žiadne highlighty – pri každom obraze či soche by sa dalo stáť v nemom úžase naveky. Mám rád múzeá, v ktorých je každý jeden kus geniálny. The Frick Collection, Kunsthalle Hamburg, Palais des Beaux-Arts de Lille, Manchester Art Gallery… Robím prestávku a usadzujem sa do pohodlného kresla pri chutnom espresse z automatu, ktorý neočakávane objavím na druhom poschodí. Horalku zapijem rovnako chutnou horúcou čokoládou, zhlboka sa nadýchnem a vstupujem medzi obrazy. Van Gogh dominuje na sýtomodrej stene, Monet na okrovej, rovnako ako Manetov Absinthe Drinker (ako to preložiť do slovenčiny..?). Nastáva historická chvíľa – úplne mením názor na Gauguina po tom, čo vidím jeho impresionistické obrazy prímorského prístavu a jesennej aleje.

Ani zvyšok dňa na uliciach Kodane neostáva bez umenia, tentoraz dizajnového. Kodaň je síce drahá, ale pre tých, ktorí dávajú prednosť kvalite pred kvantitou, je to ideálne miesto na nákup toho najlepšieho, čo škandinávsky dizajn ponúka. A veru je z čoho vyberať.

orlock at inmail.sk

Benátky 6. – 9. 3. 2015

Do Benátok prilietam 6. marca už za tmy. Airbus A319 pristáva našťastie bez meškania presne o 22:10 na letisko pomenované po najslávnejšom synovi najslávnejšieho mesta na vode. Informačné kiosky v príletovej hale sú ešte otvorené a milá dáma v jednom z nich ma solídnou angličtinou naviguje k zastávke autobusu linky č. 5 (ACTV Aerobus), ktorá sa nachádza presne pred vchodom. Cesta z Marco Polo Airport na Piazzale Roma (konečná) trvá 25 minút a stojí 6 EUR (lístok zakúpiť v kiosku alebo automate, po nastúpení ihneď bezkontaktne označiť). Doprava medzi letiskom a mestom je rýchla, bezpečná a pohodlná, autobusy premávajú od 4. hodiny ráno do jednej po polnoci.

Piazzale Roma je strategický bod s autobusovou a železničnou stanicou, hypermarketom, zastávkou vaporetta (vodné taxi) a superdrahým parkoviskom. Ak navštívite Benátky nakrátko, výhodný je hotel v blízkosti tohto námestia – dostať sa s kuframi k hotelu ďalej v meste a potom načas späť k autobusu môže byť náročné. Podobne ako trafiť pozde večer na ten správny most vedúci k tej správnej uličke… Napokon sa to podarí a o desať minút klopem na dvere hotela Allogi Marinella v štvrti Santa Croce. Víta ma ochotný recepčný, ktorý po tour de chambre opúšťa evidentne poloprázdny hotel. Izba č. 13 je útulná, kúpelňa priestranná, posteľ vysoká a pevná, ticho hrobové, okenice masívne – všetky predpoklady na to, aby dve nasledujúce noci boli samy osebe zážitkom. Za prijateľných 130 EUR vrátane raňajok.

Sobotné ráno je slnečné a svieže – začiatok marca sa ukazuje byť snáď tým najvhodnejším obdobím na návštevu Benátok. Po festivalovom virvare je už upratané a potenciálna novembrová acqua alta je ešte ďaleko. Máj až august treba z kalendára vypustiť automaticky, turistami prepchaté mesto vtedy stráca svoje čaro úplne.

Raňajky sú trápne chudobné (čo sa neskôr primerane zohľadní v hodnotení na booking.com), o jeden croisante naviac musím žiadať (!) a požiadavka na čaj aj kávu zdvihne hoteliérovi obočie. Napokon sa s obsluhou (= majiteľ hotela) predsa len pustíme do družnej debaty, vďaka ktorej sa dozvedám o peripetiách života v Benátkach – neprístupnosti domov (žiadne cesty, žiadna doprava), vláčení nákupov v rukách (žiadne autá), problematickom sanitárnom systéme (odpad sa z mnohých domov stále odvádza priamo do kanálov). Ako malú satisfakciu dostávam na záver debaty mapku mesta, na ktorej sú vyznačené všetky mosty a len hlavné spojovacie uličky – zostručnená mapka čoskoro potvrdí pravidlo, že menej je niekedy viac, a bude veľmi nápomocná pri inak komplikovaných presunoch v benátskom labyrinte.

Do mesta vyrážam niečo po deviatej, prvou zastávkou je Scuola Grande di San Rocco, impozantný cechový dom, ktorého interiér je kompletne dekorovaný Tintorettovým životným dielom – ohromujúcimi nástennými maľbami. Stropy sa prezerajú pomocou orámovaných zrkadiel, ktoré sú k dispozícii zadarmo, fotiť sa nemôže. Zdržím sa aj u detailne vyrezávaných sôch z tmavého dreva. Nasleduje krátky presun ku kostolu Santa Maria Gloriosa dei Frari, zákaz fotenia ignoruje každý (vrátane mňa), Tizianova pompézna hrobka je v hre svetla a tieňov pôsobivá, podobne ako jeho chef-d´oeuvre, veľkorozmerná maľba Nanebovzatie Panny Márie umiestnená nad oltárom. Poľahky nachádzam Monteverdiho kryptu aj oltár a hrobku mocného dóžu Pesara. Na pyramidálnej hrobke z mramoru je jediné slovo, to však hovorí za všetko – Canova. Telo geniálneho sochára spočíva v jeho rodisku, tu v Benátkach však ostalo jeho srdce (uložené v porfýrovej urne sotva viditeľnej za pootvorenými dvierkami). Skromne vyzerajúci kostol San Pantalon ukrýva stropné fresky s takmer trojdimenzionálnym efektom, San Giacomo dell´Orio zas drevenú stropnú konštrukciu pripomínajúcu lodný kýl. Šikovná mapka ma rýchlo dovedie na Fondamenta Riva Olio oproti palácu Ca´d´Oro – pohodlne fotím jednu z najkrajších fasád v meste. Pár krokov vpravo je Pescheria, tradičný rybí trh, ktorý v tej chvíli už len dočisťujú čajky. Na jednej z fasád v uličke oproti sa nachádza mramorová tabuľa s názvami a mierami rýb – progresívni Benátčania mysleli na udržateľný rybolov už dávno pred EÚ. Na námestí San Giacomo di Rialto netreba zabudnúť na sochu krčiaceho sa „hrbáča z Rialta“ – Gobbo di Rialto. V jednom zo stánkov si dávam horúcu čokoládu, na frenetickom Ponte di Rialto cvaknem Palazzo dei Camerlenghi a cez Canal Grande pokračujem k palácu Ca´d´Oro; pohľad na kanál z balkóna na 2. poschodí je úchvatný, mramorový reliéf s vyobrazením slona úsmevný (umelec slona nikdy nevidel, preto slonove chodidlá pripomínajú levie laby). Umeleckou chuťovkou je (údajne) Tizianova Panna (Mária) na treťom poschodí (existuje viacero jej verzií, výskumy sa prikláňajú k Tizianovmu autorstvu práve tohto exempláru).

V Palazzo Vendram je dnes kasíno, ale v roku 1883 tam naposledy vydýchol Richard Wagner. Turistov sa definitívne zbavujem v bývalej izolovanej židovskej štvrti Campo di Ghetto Nuovo, fotím dve synagógy a vychutnávam si kľud, ticho a ošumelé okrové steny starých domov s utulnými kaviarničkami na prízemí. V Casa del Tintoretto na Fondamenta dei Mori č. 3399 strávil majster dlhé roky svojho plodného života, jeho ostatky a niekoľko gigantických plátien lákajú kroky jeho obdivovateľov o dva kanále ďalej do kostola Madonna dell´Orto. Nárožie pri Tintorettovom dome (jeho umelecké meno je jeho detskou prezývkou – „malý farbiar“) oživujú sochy benátskych kupcov, na stene romanticky ošumelého starého paláca hneď za rohom zbadáte ďalší symbol čulej obchodnej histórie Benátok – reliéf ťavy vrchovato naloženej nákladom.

„Cintorín zatvárajú o šiestej“, vraví odmerane z okienka pokladne na Fondamenta Nove mladá blondínka s perami plnými botoxu. Do mesta mŕtvych, cintorína na ostrove San Michele, ma už vaporetto nevezme, čo mi je trochu ľúto.

Zamierim preto rovno do chrámu mŕtvych – baziliky Santi Giovanni e Paolo. Tu vo svojich superštýlových sarkofágoch ležia tí najmocnejší a najbohatší – benátski dóžovia, okrem iných aj Sebastiano Venier, veliteľ benátskej flotily, ktorá rozprášila Turkov pri Lepante. V jednej z lodí na pravej strane stojí za povšimnutie plátno znázorňujúce raritný výjav – obriezku mrňavého Ježiša Krista, bezmocne trepúceho bacuľatými nožičkami…

Z baziliky vychádzam za šera a čoskoro v slabo osvetlených úzkych uličkách úplne strácam orientáciu. Mapa nepomáha, keďže na ňu nevidno, zato sa ozýva únava po celodennom chodení. Keď začujem slová „train station“, v okamihu staviam všetko na jednu kartu a nepozorovane sa prilepím na skupinku turistov, ktorí ma po polhodine skutočne dovedú na Piazzale Roma. V duchu im srdečne poďakujem a viem, že dnes večer ma čakajú už len príjemné veci – horúca sprcha a horúca instantná polievka.

Nedeľa je ešte slnečnejšia a obloha ešte azúrovejšia. Vyhutnávam si prázdne ranné Benátky a na námestí Campo San Barnaba chvíľu márne čakám, či sa zo studne nevyšplhá Indiana Jones. Pompézny palác Ca´ Rezzonico ponúka exkluzívne fragmenty benátskeho sochárstva aj maliarstva, najmä Tiepolove nástenné maľby, neďaleká Gallerie dell´Accademia zase skvosty Belliniho a Poslednú večeru od Tintoretta. Ponte dell´Accademia poskytuje dokonalú panorámu kanála. Prechádzam ním ku Gritti Palace, v ktorom v izbe na treťom poschodí prebýval Hemingway. Dlhou úzkou uličkou sa dostávam presne naproti Palazzo Barbarigo a sediac na vyhriatom nábreží sa v tichej spoločnosti podriemkávajúceho páriku kochám pohľadom na opulentné farebné a pozlátené mozaiky na fasáde paláca.

Ponad trblietavú hladinu fotím chrám Redentore s jeho dvomi úzkymi vežami pripomínajúcimi minarety, ponad záliv kostol San Giorgio Maggiore a ponad svoju hlavu súsošie dvoch bronzovych Atlantov podopierajúcich pozlátenú Zem s Fortunou navrchu na streche La Dogana di Mare. V uličke za budovou Peggy Guggenheim Collection kupujem roztomilé medailónky a tanierik zo skla vyrábaného na ostrove Murano (Murano glass), čokoľvek väčšie síce znamená niekoľko stoeurovú investíciu, ale ide o exkluzívne a hodnotné benátske suveníry. Santa Maria della Salute zaujme oltárom znázorňujúcim vyhnanie moru z Benátok. Vyhýbam sa Piazza San Marco a na terase drobnej kaviarne, ďaleko od hlučného prúdenia na nábreží, ma v chládku osvieži Lavazza aj pohár správne vychladeného Paulanera. Nasleduje presun k Arsenale, lodeniciam, ktoré po stáročia vyrábali z istrijského dreva hlavný prostriedok benátskej moci a bohatstva. V skromnom kostolíku Santa Maria della Visitazione fotím faksimile krstnej listiny Vivaldiho, z ktorej sa dozvedám, že bol mesiac po narodení podrobený pre istotu aj exorcizmu.

Elegantný Ponte dei Sospiri (Most vzdychov) sa v tichosti klenie nad vodou. Vzdychy väzňov odvádzaných cezeň zo súdnej siene priamo do väzenia už dávno nepočuť.

Pred Piazza San Marco nastupujem do vaporetta na linke č. 1 a za 7 EUR som za pár minút na Piazzale Roma.

Za súmraku opúšťam ostrov a v autobuse sa pýtam šoféra na zastávku najbližšie pri Best Western Tizian Inn Hotel. Šofér síce nepovie nič, ale presvedčivo kývne hlavou. Vskutku, o pár minút zastane a kývne ešte raz, pár metrov od hotela. Grazie! Personál na hotelovej recepcii je na rozdiel od šoféra na prvý pohľad nekompetentný, hlučnú izbu s oknom na frekventovanú cestu rezolútne odmietam a keď nesúhlasím ani s náhradou, prestane ich to baviť a dostávam kľúče od obrovského apartmánu. V spálni je dokonalé ticho a úplná tma. Noc plnú snov preruší o 04:20 budík na mobile. Recepčný na mňa s budením zabudol, čo je samozrejme závažná nedbalosť – spočítam im to pri hodnotení. Raňajky sú veľmi rýchle, našťastie aj hotelový taxík na letisko. Oddýchnuté lietadlo si dopraje krátky ranný kúpeľ v zlatom slnečnom svite a graciózne sa so mnou vznesie nad Benátsku lagúnu. Arrivederci, Venezia!

Mapa: http://europeforvisitors.com/venice/hotelmaps/piazza-san-marco.htm

Kostoly: http://www.churchesofvenice.co.uk/dorsoduro2.htm#sanseb

orlock [at] inmail.sk