Do Benátok prilietam 6. marca už za tmy. Airbus A319 pristáva našťastie bez meškania presne o 22:10 na letisko pomenované po najslávnejšom synovi najslávnejšieho mesta na vode. Informačné kiosky v príletovej hale sú ešte otvorené a milá dáma v jednom z nich ma solídnou angličtinou naviguje k zastávke autobusu linky č. 5 (ACTV Aerobus), ktorá sa nachádza presne pred vchodom. Cesta z Marco Polo Airport na Piazzale Roma (konečná) trvá 25 minút a stojí 6 EUR (lístok zakúpiť v kiosku alebo automate, po nastúpení ihneď bezkontaktne označiť). Doprava medzi letiskom a mestom je rýchla, bezpečná a pohodlná, autobusy premávajú od 4. hodiny ráno do jednej po polnoci.

Piazzale Roma je strategický bod s autobusovou a železničnou stanicou, hypermarketom, zastávkou vaporetta (vodné taxi) a superdrahým parkoviskom. Ak navštívite Benátky nakrátko, výhodný je hotel v blízkosti tohto námestia – dostať sa s kuframi k hotelu ďalej v meste a potom načas späť k autobusu môže byť náročné. Podobne ako trafiť pozde večer na ten správny most vedúci k tej správnej uličke… Napokon sa to podarí a o desať minút klopem na dvere hotela Allogi Marinella v štvrti Santa Croce. Víta ma ochotný recepčný, ktorý po tour de chambre opúšťa evidentne poloprázdny hotel. Izba č. 13 je útulná, kúpelňa priestranná, posteľ vysoká a pevná, ticho hrobové, okenice masívne – všetky predpoklady na to, aby dve nasledujúce noci boli samy osebe zážitkom. Za prijateľných 130 EUR vrátane raňajok.

Sobotné ráno je slnečné a svieže – začiatok marca sa ukazuje byť snáď tým najvhodnejším obdobím na návštevu Benátok. Po festivalovom virvare je už upratané a potenciálna novembrová acqua alta je ešte ďaleko. Máj až august treba z kalendára vypustiť automaticky, turistami prepchaté mesto vtedy stráca svoje čaro úplne.

Raňajky sú trápne chudobné (čo sa neskôr primerane zohľadní v hodnotení na booking.com), o jeden croisante naviac musím žiadať (!) a požiadavka na čaj aj kávu zdvihne hoteliérovi obočie. Napokon sa s obsluhou (= majiteľ hotela) predsa len pustíme do družnej debaty, vďaka ktorej sa dozvedám o peripetiách života v Benátkach – neprístupnosti domov (žiadne cesty, žiadna doprava), vláčení nákupov v rukách (žiadne autá), problematickom sanitárnom systéme (odpad sa z mnohých domov stále odvádza priamo do kanálov). Ako malú satisfakciu dostávam na záver debaty mapku mesta, na ktorej sú vyznačené všetky mosty a len hlavné spojovacie uličky – zostručnená mapka čoskoro potvrdí pravidlo, že menej je niekedy viac, a bude veľmi nápomocná pri inak komplikovaných presunoch v benátskom labyrinte.

Do mesta vyrážam niečo po deviatej, prvou zastávkou je Scuola Grande di San Rocco, impozantný cechový dom, ktorého interiér je kompletne dekorovaný Tintorettovým životným dielom – ohromujúcimi nástennými maľbami. Stropy sa prezerajú pomocou orámovaných zrkadiel, ktoré sú k dispozícii zadarmo, fotiť sa nemôže. Zdržím sa aj u detailne vyrezávaných sôch z tmavého dreva. Nasleduje krátky presun ku kostolu Santa Maria Gloriosa dei Frari, zákaz fotenia ignoruje každý (vrátane mňa), Tizianova pompézna hrobka je v hre svetla a tieňov pôsobivá, podobne ako jeho chef-d´oeuvre, veľkorozmerná maľba Nanebovzatie Panny Márie umiestnená nad oltárom. Poľahky nachádzam Monteverdiho kryptu aj oltár a hrobku mocného dóžu Pesara. Na pyramidálnej hrobke z mramoru je jediné slovo, to však hovorí za všetko – Canova. Telo geniálneho sochára spočíva v jeho rodisku, tu v Benátkach však ostalo jeho srdce (uložené v porfýrovej urne sotva viditeľnej za pootvorenými dvierkami). Skromne vyzerajúci kostol San Pantalon ukrýva stropné fresky s takmer trojdimenzionálnym efektom, San Giacomo dell´Orio zas drevenú stropnú konštrukciu pripomínajúcu lodný kýl. Šikovná mapka ma rýchlo dovedie na Fondamenta Riva Olio oproti palácu Ca´d´Oro – pohodlne fotím jednu z najkrajších fasád v meste. Pár krokov vpravo je Pescheria, tradičný rybí trh, ktorý v tej chvíli už len dočisťujú čajky. Na jednej z fasád v uličke oproti sa nachádza mramorová tabuľa s názvami a mierami rýb – progresívni Benátčania mysleli na udržateľný rybolov už dávno pred EÚ. Na námestí San Giacomo di Rialto netreba zabudnúť na sochu krčiaceho sa „hrbáča z Rialta“ – Gobbo di Rialto. V jednom zo stánkov si dávam horúcu čokoládu, na frenetickom Ponte di Rialto cvaknem Palazzo dei Camerlenghi a cez Canal Grande pokračujem k palácu Ca´d´Oro; pohľad na kanál z balkóna na 2. poschodí je úchvatný, mramorový reliéf s vyobrazením slona úsmevný (umelec slona nikdy nevidel, preto slonove chodidlá pripomínajú levie laby). Umeleckou chuťovkou je (údajne) Tizianova Panna (Mária) na treťom poschodí (existuje viacero jej verzií, výskumy sa prikláňajú k Tizianovmu autorstvu práve tohto exempláru).

V Palazzo Vendram je dnes kasíno, ale v roku 1883 tam naposledy vydýchol Richard Wagner. Turistov sa definitívne zbavujem v bývalej izolovanej židovskej štvrti Campo di Ghetto Nuovo, fotím dve synagógy a vychutnávam si kľud, ticho a ošumelé okrové steny starých domov s utulnými kaviarničkami na prízemí. V Casa del Tintoretto na Fondamenta dei Mori č. 3399 strávil majster dlhé roky svojho plodného života, jeho ostatky a niekoľko gigantických plátien lákajú kroky jeho obdivovateľov o dva kanále ďalej do kostola Madonna dell´Orto. Nárožie pri Tintorettovom dome (jeho umelecké meno je jeho detskou prezývkou – „malý farbiar“) oživujú sochy benátskych kupcov, na stene romanticky ošumelého starého paláca hneď za rohom zbadáte ďalší symbol čulej obchodnej histórie Benátok – reliéf ťavy vrchovato naloženej nákladom.

„Cintorín zatvárajú o šiestej“, vraví odmerane z okienka pokladne na Fondamenta Nove mladá blondínka s perami plnými botoxu. Do mesta mŕtvych, cintorína na ostrove San Michele, ma už vaporetto nevezme, čo mi je trochu ľúto.

 

Zamierim preto rovno do chrámu mŕtvych – baziliky Santi Giovanni e Paolo. Tu vo svojich superštýlových sarkofágoch ležia tí najmocnejší a najbohatší – benátski dóžovia, okrem iných aj Sebastiano Venier, veliteľ benátskej flotily, ktorá rozprášila Turkov pri Lepante. V jednej z lodí na pravej strane stojí za povšimnutie plátno znázorňujúce raritný výjav – obriezku mrňavého Ježiša Krista, bezmocne trepúceho bacuľatými nožičkami…

Z baziliky vychádzam za šera a čoskoro v slabo osvetlených úzkych uličkách úplne strácam orientáciu. Mapa nepomáha, keďže na ňu nevidno, zato sa ozýva únava po celodennom chodení. Keď začujem slová „train station“, v okamihu staviam všetko na jednu kartu a nepozorovane sa prilepím na skupinku turistov, ktorí ma po polhodine skutočne dovedú na Piazzale Roma. V duchu im srdečne poďakujem a viem, že dnes večer ma čakajú už len príjemné veci – horúca sprcha a horúca instantná polievka.

Nedeľa je ešte slnečnejšia a obloha ešte azúrovejšia. Vyhutnávam si prázdne ranné Benátky a na námestí Campo San Barnaba chvíľu márne čakám, či sa zo studne nevyšplhá Indiana Jones. Pompézny palác Ca´ Rezzonico ponúka exkluzívne fragmenty benátskeho sochárstva aj maliarstva, najmä Tiepolove nástenné maľby, neďaleká Gallerie dell´Accademia zase skvosty Belliniho a Poslednú večeru od Tintoretta. Ponte dell´Accademia poskytuje dokonalú panorámu kanála. Prechádzam ním ku Gritti Palace, v ktorom v izbe na treťom poschodí prebýval Hemingway. Dlhou úzkou uličkou sa dostávam presne naproti Palazzo Barbarigo a sediac na vyhriatom nábreží sa v tichej spoločnosti podriemkávajúceho páriku kochám pohľadom na opulentné farebné a pozlátené mozaiky na fasáde paláca.

Ponad trblietavú hladinu fotím chrám Redentore s jeho dvomi úzkymi vežami pripomínajúcimi minarety, ponad záliv kostol San Giorgio Maggiore a ponad svoju hlavu súsošie dvoch bronzovych Atlantov podopierajúcich pozlátenú Zem s Fortunou navrchu na streche La Dogana di Mare. V uličke za budovou Peggy Guggenheim Collection kupujem roztomilé medailónky a tanierik zo skla vyrábaného na ostrove Murano (Murano glass), čokoľvek väčšie síce znamená niekoľko stoeurovú investíciu, ale ide o exkluzívne a hodnotné benátske suveníry. Santa Maria della Salute zaujme oltárom znázorňujúcim vyhnanie moru z Benátok. Vyhýbam sa Piazza San Marco a na terase drobnej kaviarne, ďaleko od hlučného prúdenia na nábreží, ma v chládku osvieži Lavazza aj pohár správne vychladeného Paulanera. Nasleduje presun k Arsenale, lodeniciam, ktoré po stáročia vyrábali z istrijského dreva hlavný prostriedok benátskej moci a bohatstva. V skromnom kostolíku Santa Maria della Visitazione fotím faksimile krstnej listiny Vivaldiho, z ktorej sa dozvedám, že bol mesiac po narodení podrobený pre istotu aj exorcizmu.

Elegantný Ponte dei Sospiri (Most vzdychov) sa v tichosti klenie nad vodou. Vzdychy väzňov odvádzaných cezeň zo súdnej siene priamo do väzenia už dávno nepočuť.

Pred Piazza San Marco nastupujem do vaporetta na linke č. 1 a za 7 EUR som za pár minút na Piazzale Roma.

Za súmraku opúšťam ostrov a v autobuse sa pýtam šoféra na zastávku najbližšie pri Best Western Tizian Inn Hotel. Šofér síce nepovie nič, ale presvedčivo kývne hlavou. Vskutku, o pár minút zastane a kývne ešte raz, pár metrov od hotela. Grazie! Personál na hotelovej recepcii je na rozdiel od šoféra na prvý pohľad nekompetentný, hlučnú izbu s oknom na frekventovanú cestu rezolútne odmietam a keď nesúhlasím ani s náhradou, prestane ich to baviť a dostávam kľúče od obrovského apartmánu. V spálni je dokonalé ticho a úplná tma. Noc plnú  snov preruší o 04:20 budík na mobile. Recepčný na mňa s budením zabudol, čo je samozrejme závažná nedbalosť – spočítam im to pri hodnotení. Raňajky sú veľmi rýchle, našťastie aj hotelový taxík na letisko. Oddýchnuté lietadlo si dopraje krátky ranný kúpeľ v zlatom slnečnom svite a graciózne sa so mnou vznesie nad Benátsku lagúnu. Arrivederci, Venezia!

Mapa: http://europeforvisitors.com/venice/hotelmaps/piazza-san-marco.htm

Kostoly: http://www.churchesofvenice.co.uk/dorsoduro2.htm#sanseb

orlock [at] inmail.sk