Brusel 2007 – 2010
Les Serres Royales, 25-04-2010
Otvorenie Kralovskych sklenikov vynimocne zrusilo moj inak zelezobetonovy program kazdeho nedelneho rana – nakup na obrovskom arabskom trhu nedaleko Clemanceau. Kedze vsak z minulej nedele zostal este jeden ananas, dve jablka, hruska a olivy s feferonkami, skleniky dostali prednost.
Kralovska rodina ich otvara pre plebs len raz za rok, v maji, na tri tyzdne. Skleniky sa nachadzaju v Domaine Royale, na rozlahlych pozemkoch s kralovskym zamkom, rybnikmi, lukami a hajmi priamo v bruselskom Laekene. Tvoria rozsiahly komplex vzdusnych, presvetlenych stavieb zo skla a kovaneho zeleza v style art nouveau z druhej polovice 19. storocia. Za 2,50 EUR caka tych sikovnejsich a skoro vstavajucich len desatminutovka v rade na listky (o cosi neskor je to uz dobra polhodina a potom hodina, aj sa cakanim v hadiacom sa rade do arealu). Zanedbatelne kratky diskomfort vsak stoji za to – bruselske skleniky nemaju svojou architekturou, rozmanitostou, polohou a zbierkou rastlin vaznejsiu konkurenciu siroko-daleko v Europe.
Leopold II bol najvyznamnejsi, najschopnejsi a najuctievanejsi belgicky panovnik. A najbrutalnejsi. Kedze ale nebol blby, dobre vedel, ze bez penazi nie je ziadna poriadna zabava. V Kongu preto dobrosrdecne vyzerajuci bradaty dedko roztocil biznis so surovinami, sice pospineny krvou domorodcov, ale co uz clovek nespravi pre vlast. A pre rodinu. Teda pre seba. Penazi bolo zrazu dost aj na taky mily rozmar, ako su skleniky s exotickymi rastlinami a vysokymi palmami (niektore z nich este pamataju samotneho Leopolda).
Stovky metrov chodnickov pod sklenenymi kupolami lemuju desiatky druhov kvetov, rastlin a stromov. Vonave muskaty pokryvaju steny, pysne strelicie pozuju pred fotoaparatmi, giganticke fikusy stovkami listov zahaluju do tiena zakutia s lavickami a jazierkami. Dve sochy poodhalenych antickych krasavic zo snehobieleho mramoru symbolizuju usvit a sumrak (usvit identifikuje vsimavy navstevnik podla nabudeneho kohuta, sumrak podla volavky so sklopenymi vieckami a zvesenym zobakom).
Vonku sa kocham pohladom na mimoriadne dobre udrziavany cinsky pavilon. Kto by si to dnes chcel rozhadzat s Cinou… V dialke registrujem bronzove sochy, prastare haje, jazierka pokryte leknami a pri nich altanky. Neviditelnu a neprekrocitelnu hranicu medzi mnou a vsetkou tou nadherou pozorne strazia mili, ale nekompromisni policajti. Pokracujem uzkymi spojovacimi chodbami, vdychujem chladny vlhky vzduch a snazim sa zazriet opice vysoko pod kupolou. Ziadne tam ale nie su. Chyba mi trochu fauny, aspon motyle. Flora zrazu zmizne a cesticka vas perfektne upravenou dzunglou privedie az do obligatneho kiosku so suvenirmi. Kupujem si pohladnicu s leteckym pohladom a poslednu snimku venujem monotonne sa kyvajucim serepetinkam, ktore pohana solarna energia. Propaguju ekologicky pristup. Pritom len na vyhrievanie kralovskych sklennikov je rocne potrebnych 800 000 litrov vykurovacieho oleja… Viva l´ecologia!
Avenue Franklin Roosevelt, 24-04-2010
Sobotne rano bolo chladne, slnecne a prijemne pomale. Cez pootvorene okna prudilo zvonku svieze ticho ulice. Mojim podkrovnym bytom vitazne prenikala vona Twinings Earl Grey (poradila si s vonou prazenice, ktorej nepomohla ani cerstva cibulka a domaca udena klbasa). Po euforii piatkovej noci bolo mesto prazdne, hyrenie pripominali uz len povalujuce sa prazdne flase. Po polhodinke jazdy metrom a trmacania sa elektrickou som stal na hornom konci jedneho z najkrajsich bruselskych bulvarov – Avenue Franklin Roosevelt. Pekny je vizualne a aj tym, ze na nom nie su ziadne obchody. Tym padom ani bezduche davy posadnute nakupovanim veci, ktore nepotrebuju. Zato tu stretnete pstrosiu rodinku. To by bolo prazenice… Neskoro, namiesto vajca uz bol v hniezde maly pstros. AFR vita navstevnikov originalnou, emotivnou bronzovou plastikou venovanou letcom padlym v 1. svetovej vojne – mrtveho letca vo vzduchu podopiera zena-anjel-Ikarus. Pod sochou ale bezi zivot naplno. Premavka je este slaba, no pre skupinku sikovnych artistov je aut asi dost na to, aby sa im na cervenu oplatilo rychlo zacvicit zostavu, zazonglovat a kym zltu vystrieda zelena, vybrat od vodicov aspon zopar centov. Odo mna chodca nepytali. Siroky bulvar lemuju stromy a ambasady. Najkrajsiu maju Nemci, masivnu, elegantnu, s kamennou fasadou a vysokymi oknami. Hlavnym bodom programu je ale Villa Empain, absolutna spicka v style art deco (1915), pomenovana po svojom povodnom majitelovi, milovnikovi umenia, baronovi Louisovi Empainovi. Nemci pocas vojny, ruska ambasada po vojne, televizia RTL pocas (studenej) vojny a potom roky to najhorsie – prazdnota – takmer dokonali dielo skazy. Napokon vilu objavila rodina armensko-libanonskych obchodnikov s klenotami, ktorych nadacia ju kupila, dala vylestit zulove a mramorove dosky pokryvajuce steny zvnutra aj zvonka, obnovit obklady, ramy a dvere zo vzacnych tmavych driev, vycistit bazen lemovany pergolou a chodnikom s mozaikou. Otvaralo sa teraz v aprili. Vstupne je 10 EUR a fotit sa moze. Celkom k bazenu pristup nie je povoleny, takze sa v nom nerusene kupal len jeden prominentny havran. Vo vzacnom starom marockom zrkadle, v ktorom sa udajne odzrkadlia len ti fyzicky najpritazlivejsi, bolo na okamih vidno iba mna… Potom vosla do miestnosti skupinka turistov. Odzrkadlil sa kazdy… Vila sa prebudila k zivotu. O nieco ponize, pred Universite Libre de Bruxelles, socha v olympijskom style pripomina zivot Francisca Ferrera, katalanskeho volnomyslienkara, pedagoga a anarchistu, vyhasnuty v mene vedy…
Auderghem, 23-04-02010
V piatok podvecer, ked kazda bruselska krcma praska vo svikoch, som stal pred dilemou – sadnut pred televizor, alebo vyslysat volanie ulice? Aj som si pred televizor sadol, ale kedze uz tri roky nemam televiziu zavedenu, vyhrala ulica. Ak nepojdem do Schaarbeeku, snad moja biela tvar nikoho iritovat nebude, vybral som sa teda opacnym smerom, Auderghem znie predsa len belsie, v skutocnosti je cely zeleny, co mi ale tiez nevadi. Metro ma vyplulo na konecnej Herrmann Debroux, tam sa vzdy citim ako opusteny autista v Sanghaji, tentoraz som vystacil bez Bozej pomoci, lebo smer ku kulturnemu stredisku som poznal (v zime tam slovenskej komunite zahral Karvay a zaspieval Lipa, kazdy osve), cvakol som stihle bronzove dievca komplet bez a vzapaeti natrafil na roztomily kostolik s dominantnou rozetou na prieceli, par krokov dalej uz bolo citit sviezi chlad kosatych stromov a pokojne ulicky ma neomylne viedli k Chateau St Anne, kde je teraz akysi medzinarodny klub. Maju tam dokonca aj vonkajsi bazen s lehatkami. Prima napad tu v subtropickom Bruseli. Hned naproti (tiez za vysokym plotom) je dalsi paradny kusok, Chateau Val Duchesse, v consiergerie, co je taky maly stylovy domcek vzdy hned za branou, kde byva spravca majetku, si zrejme rodinka spravcu majetku robila opekacku, a to bola teda ina pohoda… Vyslapal som na kopcek na dohlad k Chapel St Anne (tiez za plotom), co je parkrat prestavany romansky kostolik z 11. storocia. Slnko sa ochotne na okamih schovalo za stromy, aby som kostolnu vezu dostal do digitalnej podoby. V Audergheme sa zije na inej urovni, obrovske domy sa topia v tichu intimnej zelene, nevidno ziadne stupidne travniky s kruhovymi bazenmi, len odrastene stromy, kry a kvitnuce rododendrony. Drzat sa vysokeho plota sa oplatilo, priviedol ma k vchodu do zamku Val Duchesse, ktory v 13. storoci zalozili ako klastor dominikanske mnisky a ktory teraz po prestavbe sluzi federalnej vlade na prijimanie navstev a jednania na najvyssej urovni. Aj ryby si tam mozu zachytat, lebo pod lesoparkom s niekolkymi dalsimi budovami sa tiahne prenadherny rybnik. Sero sadlo na vodu a moj Olympus si konecne vydychol. V tme som bol a nebol sam. Cely cas ma z dialky na vode sledovala jedna jedina labut, ktora na velkom rybniku v tej chvili bola. Ked som sa pohol, plavala za mnou, ked som zastal, prestala. Delil nas travnik, stromy, breh – a vysoky plot. Stastni su ti, co ziju v Audergheme. Najmae ti za vysokymi plotmi.
La Police, 22-03-2010
Kto by sa uz len mal viac obavat zlocincov, nez (bruselski) policajti..! A ako najucinnejsie bojovat proti kriminalite? No predsa strajkom. Vyse styristo vystrasenych policajtov ziadalo pred Justicnym palacom posilnene hliadky, zopar pistoli a aut navyse – a dostali rovnych 100 milionov eur, ktore premier promptne uvolnil z rezerv. Strajkovat sa oplati! V konecnom dosledku, nie neopodstatnene. Urcite minoritne skupiny sa militarizuju, nedavno priamo na ulici potmavsim deckam zabavili kalasnikov nabity ostrymi. Lupez v klenotnictve za bieleho dna zase pred dvomi tyzdnami stala zivot nevinnu vodicku elektricky, ked dvadsatrocni mladici bez zavahania strielali na uteku. Vykradanie aut v centre mesta sa stalo oblubenym silovo – bezeckym sportom. Dvere sa nepacia, rovno sa rozbije sklo, zvycajne zadne, aby bol rychly pristup do kufra, kde mozno najst nieco zaujimave. A potom sa rychlo stratit v spleti nocnych uliciek. Riziko pre majitela zvysuje zahranicna alebo diplomaticka poznavacia znacka, lepsie je mat belgicku. Kde je nebezpecno? Tam, kde su peniaze. A kde su pravdepodobne peniaze na dosah? Napriklad v kabelkach eurouradnicok. Kde naisto natrafi lupic na bezstarostnu eurouradnicku? Najlepsie po deviatej vecer niekde v uliciach plnych restauracii priamo okolo budov institucii EU. Autenticka vystraha spred mesiaca:
„Ladies (in particular) be careful around the Schuman area. A friend of mine had her handbag stolen and was stabbed in the leg three times on Monday night at 21h30 at the junction of Rue Archimede and Square Ambiorix. A guy who tried to help her was also stabbed. Her empty handbag was found the next day in the Park 50aire. Luckily all the concerned will recover physically but the police are aware of a gang operating in this area.
Another attack has happened near Maelbaek station… 3 guys stole a handbag from a girl and one of them wanted to rape her as well. Fortunately she was able to run away. It was around 9 pm.“
Nie je veru lahke byt eurouradnickou. Zarobia a preziju len tie najsilnejsie (doslova).
Cimetiere de Laeken, 16-11-2009
Laeken je kralovskejsi nez ostatne bruselske stvrti – uz rok po revolucii a vzniku statu (1830) sa tu usidlila mlada kralovska rodina mladeho krala Leopolda 1. Ked mlada prva kralovna trochu zostarla a roku 1850 zomrela, neniesli ju dalej nez na najblizsi cintorin, kde dnes spociva vo vyberanej spolocnosti vazenych synov a dcer Laekenu (napr. burgmajster Emile Bockstael, ktoreho meno nesie miestna stanica metra), mesta (napr. architekt Leon Suys, zodpovedny za impozantnu bruselsku burzu; hoci na floore sa uz ale davno neobchoduje, na schodisti pred monumentalnou budovou neustale posedavaju bezdomovci a turisti – jedni unaveni zobranim, druhi fotenim), ba i naroda (inzinier Camille Jenatzy – prvy sofer, co keroval tak rychlo, az v automobile prekrocil rychlost 100 km/hod). V stylovej hrobke vychladlo aj mlade telo stylovej opernej divy Marie-Felicity Garcia zvanej La Malibran, ktora zomrela stylovo – priamo na scene…
Ked cintorinu dochadzal priestor na povrchu, inžinier Bockstael (buduci burgmajster, pozri vyssie) prisiel s napadom pochovavat v suterene. Dal vybudovat podzemne galerie s chodbami osvetlenymi cez sklenene svetliky, ktore vedu paralelne s chodnikmi na povrchu. Galerie su sice presvetlene, ale aj tak dost morbidne – navstevnik je do vysky troch metrov z oboch stran obklopeny desiatkami otvorov na rakvy zalozenych spredu mramorovymi doskami s epitafmi. Zaroven tam bol taky bordel, ze som ani nefotil a prasil radsej rychlo von.
Prijemnym rozptylenim boli nahrobne kamene v novej casti – niektorym nedominuje zosnuly, ale jeho oblubena vec (napr. model motorky clena kralovskeho motorizovaneho sprievodu), ci dokonca zviera (napr. obrovska fotografia nemeckeho ovciaka, ktory – predpokladam, ak sa nevolal Catherine – prezil majitelku…)…
O hroby vojakov padlych za vlast v 1. a 2. svetovej vojne sa belgicki patrioti ukazkovo staraju, pri kazdom bola od dusiciek (vlastne od spravy cintorina) kytica cerstvych kvetov. Najstarsiu cast cintorina, nadherne temnu, zarastenu prastarym brectanom, spestruje necakana atrakcia – jeden exemplar Rodinovho Myslitela.
Laekensky cmiter zatvaraju o pol piatej, stihol som to takmer na minutu presne. Spravca prave rozozvucal bronzovy zvoncek vyhanajuci za vysoke tehlove mury vsetko zive. Vsimol si moj maly Olympus, plny cerstvych snimok, a dorazne riekol: „Il est interdit de prendre des photos!“ Po par sekundach hroboveho ticha, kym som nepresiel von pred branu, som mu plynulou francuzstinou rovnako razne odpovedal: „Hahaha… Hahahaha…Hahahahahaha…“.
Watermael-Boitsfort, 14-10-2009
„I want to ride my bicycle, I want to ride my bike… „
Vidiet v Bruxe odhodlane slapat do pedalov stareho bicykla dievca v sukni a topankach na vysokych podpatkoch je bezne a trochu komicke, avsak rozhodne zdrave a ekologicke. Tak som si povedal, ze ked vyrazim do ulic ja na mojom zbrusu novom horskom baiku RockRider 6.3 a v ciernomodrom cyklistickom outfite Dunlop, moze to byt len zdrave a ekologicke a navyse vysoko esteticke. Kedze som ale z Felvideku zvyknuty na bicyklovanie po opustenych cestach klukatejucich sa pomedzi vrsky, pahorky, haje, luky a lesiky, musel som najprv vziat svoj RockRider 6.3 na plecia a zostupit do podzemia. Tam dolu v metre som sa medzi ciernymi oblekmi a kravatami citil vo svojom cyklistickom body pomerne komicky… Najst ten spravny smer na konecnej zvanej Hermann Debroux sa mi podarilo len s pomocou gigantickej mapy, ktora sa mi poskladana vo vetrovke hompalala na hrudi. Na treti pokus som sa trafil do planovanej trasy a o chvilu stal pred kedysi honosnym kastielom Charles-Albert. Na stylovo zhrdzavenej brane visela tabula s vystrahou, ze kazdemu, kto vstupi na pozemok, hrozi, ze sa „pominie tym najstrasnejsim sposobom“. To znelo tak neodolatelne, ze uz o chvilu som liezol cez plot. Aristokraticky vzneseny kastiel bol nadherny este aj ako ruina, ale asi nezvratne na ceste do vecnosti. Nasledoval drsny usek lesom, chutovka pre moj RockRider 6.3, ktoreho 27 rychlosti umoznuje hladky vystup aj do tych najstrmsich bruselskych kopcov. Na rampe pred lesom bola tabulka so zakazom zberu hub z dovodu „zachovania biodiverzity“. Tak konecne viem, kde tu rastu. Milujem hribovku. Zato rybnik Etang de Boitsfort prekypoval zivotom, rovnako ako cela stvrt malebnych vil zelenou. Prechod k parku Solvay bol vyzvou aj pre moj celoodpruzeny RockRider 6.3, masivne kamenne dlazobne kocky s centimetrovymi medzerami su bruselskou specialitou. Odmenou bol cyklistom zakazany vstup do parku. Tak nabuduce a peso. Cesta spaet bola z dokonale hladkeho asfaltu umoznujuceho mojmu RockRider-u 6.3 vyvinut extremne vysoku rychlost a predbiehat dokonca aj cele poctivo oprilbovane rodinky. Cimetiere de Watermael-Boitsfort je roztomile multikulturne miesto posledneho odpocinku pod krasnym borovicovym lesom. Na hrobe byvaleho burgmajstera sa krci akasi mala postavicka (nie, nie je to on) a objavil som aj hrob udajne slavneho cyklistu Guy Van Eyndeho.
Podvecerne nedelne metro bolo poloprazdne. Zhltla ma boa, aj s bicyklom. Boa je vlak bez vagonov, kontinualna zostava. „I want to ride it where I like…“
Graspop, 07-08-2009
Belgicka mentalita, najma vo frankofonnom Valonsku a zvacsa frankofonnom Bruseli, je poznacena unavujucou francuzskou uvravenostou, lahostajnostou hraniciacou s ignorantstvom a ledabolym pristupom aj k takym vaznym vecim, ako je instalacia internetoveho pripojenia (trva aj tri mesiace). Je vsak zopar veci, ktore Belgicania robit vedia, a to daleko lepsie, nez napriklad organizatori indiferentneho etno-world-Havel-and-other-crap festivalu Pohoda. Vsetko to zacina, ked konci skola. Zaciatkom prazdnin Belgicania dopraju svojim potomkom hned dva megafestivaly – Graspop (ucast obvykle 70 000) a Werchter (100 az 120 tisic). Graspop je pre tych, ktorym prospievaju tazke kovy, vo Werchteri su (obe hlavne) pohlavia zastupene priblizne rovnako. Vsetkych spaja spolocna laska – k pivu. Listky – jednodnovy cca 75 EUR, platia aj ako spiatocny listok na vlak z celeho Belgicka. Cele tri dni funguje od rana do noci kyvadlova autobusova doprava z najblizsej zeleznicnej/autobusovej stanice az na miesto koncertu – zadarmo. Potom sa uz ale za vsetko plati, nie eurami, ale festivalovou menou – zetonmi, co je praktickejsie, rychlejsie a hygienickejsie. O masovu hygienu je postarane takmer dokonale, stanove tabory maju sprchy s teplou vodou, umyvadla, desiatky pisoarov. Dievcata davaju prednost kabinkam, ku ktorym sa pretlacaju popri pisoaroch, co niektorych metalistov znervoznuje a potom bezradne postavaju so sklopenym pohladom a rukou na kohutiku. Popri main stage (ani tu to neprekladaju) funguju tzv. marquees, giganticke stany, zvuk z ktorych niekedy rusi koncert na hlavnom podiu a tym aj celkovy dojem z vystupenia headlinerov. Obuv je okrem penazi a tricka hlasajuceho prislusnost k fan klubom kapiel klucovym prvkom vybavy – doporuca sa mat bud slapky alebo gumaky, comukolvek medzi tym hrozi totalna skaza v blate, prachu, porozlievanom pive a nedojedenych hranolkach s kecupom. Atmosfera je ale bez ohladu na pocasie vzdy prijemne uvolnena, umelci hraju ako a kolko vladzu (Bjork 75 min, Marilyn Manson 82 min, Metallica 136 min), lucenie pozde v noci je tazke, ale iste okrem toho, ze slnko vyjde aj zajtra, je aj to, ze rock tu bude aj o rok.
L´Union Fait la Force, 20-05-2009
Belgicko ako statny utvar vzniklo v roku 1830 vyhlasenim nezavislosti od Holandska a preventivne aj od Francuzska (predchadzajuci okupant). Prvym kralom sa stava Leopold I, Narodny kongres vyhlasil ustavu a zakratko sa sformovala snemovna reprezentantov a senat. Obe zlozky (dnes Federalneho parlamentu) sidlili od zaciatku v neoklasicistickej budove Palais de la Nation z roku 1783 stojacej na druhom konci Bruselskeho parku oproti Kralovskemu palacu. Interier budovy posobi komorne a dostojne, chodby lemuju hodnotne mramorove busty a portrety otcov vlasti (ako obvykle – snad s vynimkou Rakuska a Ruska – ziadnej matky vlasti som sa nedopatral). Parlament bol dlho vysostne muzskou zalezitostou – volebne pravo mali len muzi (bohati a vzdelani dokonca dva az tri hlasy) a voleni boli tiez len muzi. Zeny zacali miesat volebne karty az v roku 1948. Priestorova orientacia v palaci je pomerne jednoducha – zo vstupnej haly vedie zeleny koberec do casti snemovne, zatial co cerveny do senatu (orientacia v politickom spektre je uz zlozitejsia – v snemovni ma dnes zastupenie 11 stran, v senate 13). Zasadacej sieni snemovne dominuje socha Leopolda I, ktoreho dostojna poza zvyraznuje vyznam napisu „V JEDNOTE JE SILA“ (nieco podobne by sa po tisic rokoch mohlo konecne vyryt aj do toho fadneho dreveneho obkladu v NR SR). Zasadacka senatu je este elegantnejsia, dekorovany strop superi o pozornost navstevnika so sytocervenymi kreslami senatorov aj impozantnym podiom predsedu. Steny skrasluju obrazy panovnikov v zivotnej velkosti, medzi nimi aj „nasa“ supermatka Maria-Terezia.
Francuzsko – nemecka vojna (1870 – 1871), 03-04-2009
sa ciastocne prehnala aj naraznikovou zonou zvanou Belgicko, kedze islo viac-menej o rychle vybavovanie uz dlhsi cas otvorenych uctov medzi Pruskom, podporovanym ostatnymi nemeckymi krajinami vedenymi Severonemeckou konfederaciou, a Francuzskom poznacenym zufalou snahou najst konecne vlastnu identitu. Mierna pocetna prevaha Pruska este nemusela napokon viest k potupnemu obsadeniu Pariza, generali Naoleona III sa vsak prepocitali v stretegii aj logistike – kym Francuzom nechybala chut bojovat, Nemci vsadili na pripravu. Dobre opevnene pobrezie, tazke delostrelectvo, vyuzitie telegrafu, zeleznic, ba aj po prvykrat pouzite protiletecke delostrelectvo (Kruppove kanony zostrelujuce francuzske postove balony) zabezpecili Bismarckovi a spol. uspesne tazenie ukoncene zabranim Alsaska a Lotrynska a zinkasovanim 5 mld frankov ako nahrady vojnovych skod. Francuzsko svoju identitu nenaslo – Druhu risu vystriedala Parizska komuna, ktoru vystrielala versailleska vlada, aby mohla zalozit Tretiu republiku. Naopak disciplinovanejsi Nemci sa zjednotili v Nemeckej risi. Zhruba 300 tisic mrtvych a zranenych pripominaju pocetne pametniky a cintoriny aj v Belgicku, v samotnej metropole krajiny je to najme rozlahly Bruselsky cintorin so starostlivo pestovanou zelenou a tonami bronzu na pompeznych nahrobkoch.
Cinematek, 06-02-2009
Je vela kin, kde si film nemozete pozriet v pokoji – UGC, Imax, Arenberg. Za minimalne osemeurovy listok si uzijete cokolvek, od kaslania cez srotovanie popcornu az po druzne debaty a svietiace displeje mobilov. (Hitparadu rusitelov vedie ista mamicka, ktora svojmu syncekovi pocas celeho filmu citala titulky. Ale to sa stalo uz pradavno, v kine Partizan v Rimavskej Sobote). Je vsak zopar kin, v ktorych si filmy mozete vychutnat naozaj v pokoji. Flagey, napriklad. Ale Flagey je pomerne od ruky. A na filmy zo 60. a 70. rokov tam chodia smrkajuci dochodcovia, ktori si sadnu rovno vedla vas, hoci su volne miesta aj inde. Brrr. Preto je jednotkou Le Musee du Cinema. Teda bolo. Na divaka tam cakali kazdy mesiac lahodky – The Freaks, Metropolis, The Sunrise, Nosferatu… Stovky archivnych skvostov. A stovky kuskov moderny, (takmer) vsetkych svetovych kinematografii, zanrov, metrazi… Kralovsky filmovy archiv zalozeny v roku 1938 patri medzi najrozsiahlejsie na svete (60 0000 titulov). Le Musee du Cinema vznika roku 1962 v priestoroch Hortovho Paláca krásnych umení (Palaise des Beaux-Arts) a do tychto povodnych priestorov sa vracia po ich sestrocnej rekonstrukcii prave teraz pod novym nazvom – CINEMATEK. Tmava sala so snehobielym platnom (kde vlastne maju to strieborne…?), DTS ozvucenim a velkoryso velkymi, pohodlnymi kreslami ponuka 3 – 4 filmy denne. Okrem toho v samostatnej mensej miestnosti vsetky audio a video informacie o aktualnom programe – „making of“, uputavky, profily… Vo vestibule zase uputa original Edisonovho videoskopu. Funkcny, ako inak. A mna uputali aj stoly s inymi nez celuloidovymi lahodkami (za tento clanok boli zadarmo lososove jednohubky a tasticky s gastanovym pyre splachnute cervenym). Raritou su neme filmy doprevadzane klavirom. Naposledy Nosferatu, Eine Symphonie des Grauens, vrchol nemeckeho expresionizmu z roku 1922, najlepsi horor vsetkych cias a navyse, konecne sa prezentovalo aj Slovensko (http://nosferatumovie.com/pictures_sounds.html). Na par okamihov sa mihla silueta Oravskeho hradu za sumraku a nadvorie s upirom. Domovina, je t´aime!
Indiana Jones, King Kong a… Tintin, 08-12-2008
Zabudnite na Indyho aj Konga, prichadza Tintin. Steven Spielberg a Peter Jackson spajaju sily na animovanom 3D projekte, ktory by mal zo subtilnej postavicky belgickeho reportera v pulovriku a s blond sticou urobit akcnu hviezdu 21. storocia. Komiksovy hrdina Tintin a jeho snehobiely psik Snowy sa vrhaju z jedneho dobrodruzstva do druheho uz od roku 1929, kedy George Remi alias Herge publikoval prvu z 23 knih, z ktorych sa doteraz predalo 200 milionov kusov. Spielberg disponuje filmovymi pravami, ktore sa mu podarilo ziskat od bruselskych Herge Studios.
Nielen komiksami su vsak Belgicania zivi. O ich vecnom hlade po tradicnych knihach svedci uspech knizneho megaveltrhu, ktory sa kazdy rok organizuje v najvacsej hale bruselskeho vystaviska Expo. Za styri septembrove dni tu najdu novych majitelov tisice zbrusu novych knih v trojjazyckej ponuke (fr, fl, en) predavanych za smiesne nizke ceny – tohtorocnymi ulovkami boli napr. The Complete Encyclopedia of Mythology (z 34 EUR na 4,90), Rubens – Life and Work (z 28 na 3,95) alebo The Complete Guide to Architecture (z 29 na 4,65). Necudo, ze knihy sa nakupuju na kila, do praktickych vozickov na kolieskach, aby boli ruky volne na listovanie. Po precitani su knizky odsudene na zapadanie prachom v knihovniciach, podaruju sa alebo koncia v regaloch pocetnych bruselskych antikvariatov, ktore si tiez pravom zasluhuju predponu mega. Tam sa potom predavaju takmer zadarmo (kultovy cicaci horor Interview With the Vampire v paperbacku za 1 euro).
Pouvoir d´achat, 01-09-2008
Kupna sila – najnovsi problem, ktory Belgicanov vyhnal do ulic. Kobylky zarabajuce v priemere 2 200 EUR mesacne (dochodcovia dostavaju v priemere 1 200 EUR) chcu spasat stale viac, aj ked ropa stoji 3-krat tolko ako pred dvomi rokmi. Rastu najmae ceny energii, potravin, nehnutelnosti. Priemerna cena domu na byvanie bola v Belgicku zaciatkom minuleho roka 170 000 EUR (8 %-né rocne zvysenie) s maximom v bruselskej stvrti Uccle (440 000 EUR). Setri sa predovsetkym na handrach, kureni, autach, restauracnych a telekomunikacnych sluzbach. Tlak nenasytnych spotrebitelov (a volicov) donutil niektore samospravy, typicky v socialistickejsie orientovanom frankofonnom Valonsku, k znizovaniu obecnych dani a poplatkov.
Vsetkych nas, ktorym zalezi prednostne na duchovnych hodnotach, tieto problemy konzumnej spolocnosti nastastie obchadzaju. Namiesto sliedenia za vypredajmi (ktore v Belgicku upravuje zakon, napr. sezonne vypredaje odevov su dva – v juli a januari) patrame po usilovne cikajucich tvoroch (v Bruseli su az tri) , kulturnych podujatiach ci unikatnych kulinarskych zazitkoch.
Expatrioti, 07-06-2008
Den otvorenych dveri europskych institucii (7. juna) prilaka kazdorocne tisice vaznych zaujemcov o umelohmotne pera, igelitove tasky a papierove pravitka, vsetko s hviezdickovou potlacou. Obcerstvenie uz zadarmo nie je, ale dusevnej potravy je dostatok. A tak sa typicky zapadoeuropske kapely pustaju s vervou do frenetickeho bubnovania, pricom hudobnici ohuruju svojimi impozantnymi nastrojmi. Dobra nalada neobchadza ani miesta, kde sa rozhoduje o zasadnych veciach – v Komisii je nim najma ovalna zasadacka na 13. poschodi uspesne odazbestovanej budovy Berlyamont, v ktorej komisari rokuju. Napriek tomu, ze sa dalsie napredovanie EU vdaka zamietnutiu navrhu euroustavy ocitlo v slepej ulicke, napriek katastrofalnemu demografickemu vyvoju, vytvoreniu narkostatiku uprostred Europy ci panickemu strachu z Velkeho medveda, ktory sa obcas preventivne pohra s kohutikom plynovodu, ostava stale dost dovodov na dobru naladu. A ta neobchadza ani niektore banky – ocividne najma tie, ktore si este nestihli zratat svoje nedobytne pohladavky. Lidrom humoristov je jednoznacne ING, jej vtipne uputavky vzdy pobavia a expatom hlavne pomozu najst cestu do tej jedine spravnej banky. Tak nech to ING (a hlavne KBC…) vydrzi co najdlhsie. Fortis a Dexia to uz maju zratane a dobra nalada ich nadobro presla…
Beer weekend, 02-09-2007
Belgicko vyrobilo v roku 2006 vyse 18 milionov hl piva, pricom z nich vyviezlo 55 %. Spotreba na hlavu dosiahla 89 litrov (uz tusite, preco dokaze Manneken Pis bez prestavky zavlazovat..?) a celkove trzby belgickych pivovarov uctyhodnych 1,878 miliard EUR (z ktorych smadny belgicky stat ziskal na daniach 327 milionov). Najprestiznejsie z pravych udajne az 200 znaciek belgickeho piva sa oznacuju ako „Trappist“ (Westmalle, Chimay, Orval, Rochefort a Westvleteren) a varia ich v piatich cistercianskych opatstvach uz od cias Francuzskej revolucie, kedy mnisi z kongregacie Trappe nasli utocisko na uzemi terajsieho Belgicka. Zaujimavy je pritom jeden z hlavnych cielov Federacie belgickych pivovarnikov – zachovat diverzitu pivovarnictva.
Zur mladych zurnalistov na statnom zastupeni Baden-Wurttemberg, 27-06-2007
TOF Brussels umoznilo zaujemcom zo svojich radov zucastnit sa na vecierku, ktory v ramci stretnutia (profesne) dospievajucich zurnalistov zorganizovalo zastupenie nemeckej spolkovej krajiny zasobujucej svet mercedesmi. Mienkotvorcov sa zislo 270, po desat z kazdej clenskej krajiny EU (ziadnych Slovakov som tam nestretol, bohvie kde ti uz vtedy pili). Lady rychlo roztopilo (nemecke) vino a (nemecke) pivo, ruzove bublinky boli tusim tunajsie. Coskoro som zapadol do pocetnej greckej enklavy (Salute you, Vasilis & Vasiliki, my biz cards will be printed next week!), jedina TOF Slovenka bolo akesi mile dievca spod Strecna; vytratila sa, ked som dopijal tretie pivo.
Mienkotvorcovia mali program v Parlamente a ich zlozenie zodpovedalo aktualnej strukture najsilnejsich medii – od tlacovych periodik, cez rozhlas, televiziu, internet az po pre mna najprijatelnejsich fotografov. S drobnou Grekynou s velkym Olympusom z Aten sme si rozumeli aj bez slov – tiez jej chutili delikatne (nemecke) pracliky. So Suus z Utrechtu sme stihli prebrat nase novinarske posobenia na vysokej skole, skor nez ma obrala o poslednu sukromnu vizitku. Viac sa neozvala. Vysoky Estonec bol zhovorcivy, ale jeho ugrofinska anglictina pomerne nezrozumitelna. Najplodnejsia debata sa rozvinula s akymsi mladym intelektualom z Grazu, ktoremu po hodine konecne doslo, co tam vlastne my (TOF people) robime a aspon okrajovo prejavil zaujem o Brusel ako mesto. Nadsene sme mu znacili na mapke notoricky zname atrakcie, ktore si aj tak nestihne pozriet. Odporucil som katedralu Saints-Michele et Gudule, ta je aspon poruke – dobry kus brabantskej gotiky s unikatnou drevenou kazatelnicou zobrazujucou vyhnanie z raja. Hadovi za odmenu skace po hlave anjelik, Adam si v zufalstve zakriva oci a Eva sa plna ocakavania ruti konecne von z monogamneho raja… Mna z prijemneho vecierka vyhnala potreba dopriat si aspon pat hodin spanku, pretoze na druhy den bola na programe ohodne lepsia zabava – Marilyn Manson!