Sobota, 25. 10. 2014

Do Kodane prilietam o pol deviatej večer, v automate kupujem lístok na metro (ak sa zakúpi karnet na 10 jázd, je potrebné označiť ho trikrát, za každú zónu raz) a nasadám spolu s ostatnými do praktického vozňa linky M2. O pár zastávok ďalej má však vlak technickú konečnú, takže sa presadá. Na otvorenej platforme fúka a je nepríjemne chladno, mrzneme spolu s konduktormi, ale ich starostlivá prítomnosť zároveň upokojuje – čoskoro snáď nasadneme do toho správneho prípoja. Stalo sa, vo vykúrenom vozni pookrejeme a po výstupe na stanici Nørreport si ide každý cestujúci svojou cestou – už sa nikdy neuvidíme. Stanica je neprívetivá, nad ňou je stavenisko, čo v kombinácii s mdlým pouličným osvetlením a mikroskopickými písmenkami na mape, ktorú držím desať centimetrov od očí, sťažuje orientáciu. Zbytočne obchádzajúc celý blok sa po štvrťhodine konečne trafím do uličky s mojím hotelom. Honosný názov Opera pripomína jeho očividne zašlú slávu, izba je však otočená do tichého dvora, posteľ pohodlná, matrac tvrdý a posteľné prádlo biele – v tej chvíli mi viac ku šťastiu nechýba.

Raňajkujem v tichu svojej izby č. 415, vonku popŕcha, čo je ale druhoradé, keďže hlavným bodom dvojdňového výletu sú múzeá. Začínam nenápadným Národným múzeom (National Museum) s jeho pozoruhodnou zbierkou rúnových kameňov; upúta najmä jeden z 9. storočia s neprehliadnuteľnou svastikou. V presklenej vitríne sú vystavené detské pohrebné šaty vrátane čapice z brokátu pretkávaného hodvábom – deti mali v 17. storočí pomerne krátku životnosť, čo ale šľachtické rodiny neodrádzalo od drahého odievania svojich drahých predčasne zosnulých potomkov na ich častokrát prvej aj poslednej ceste.

Stále mierne prší, prechádzam okolo zábavného parku Tivoli, v ktorom je rušno bez ohľadu na počasie. Početné strigy na metlách strážiace vchod do parku spolu s obrovskými oranžovými tekvicami oznamajú blížiaci sa Helloween. Dostávam sa až k jesennými farbami hýriacemu členitému parku Botanisk Have, fotím poloobnaženú bronzovú amazonku smutne sa opierajúcu o kopiju – široko-ďaleko niet nikoho, s kým by bojovala. Hneď za parkom je majestátna renesančná budova Statens Museum for Kunst. Zbierka obrazov a sôch predstavuje absolútnu svetovú špičku. S pootvorenými ústami neveriacky hľadím na Dolciho krehkú Madonnu, ktorú som už pred rokmi videl – v sne… Fakt! Déjà vu ako hrom z jasného neba na chvíľu otrasie mojím pravoverným ateizmom.

Vraciam sa do centra, zmráka sa, ale neprší. Podvečerná prechádzka po centrálnom parku Kongens Have je osviežujúca, pozdravím dôstojne usadeného Andersena a uznanlivo pokyvujem hlavou pod ďalším bronzovým súsoším, tentoraz leva s tesákmi zapustenými hlboko do konského boku – povalený koník s vypúlenými očami zrejme tuší, že nielen vonku, ale aj jemu sa už zmráka. Vtom začujem volanie a vydám sa za jemnou ozvenou. O chvíľu sa z húštiny kríkov predo mnou vynorí nahá postava volajúceho dievčaťa… Echo sa rozlieha po opustenom parku. Nedozviem sa však, na koho a prečo volá – či o pomoc, či niekoho hľadá. Aj ona je – bronzová…

Nedeľa, 26. 10. 2014

Kodanské ulice sú podobne ako tie bratislavské asymetrické a ani na druhý deň ani len netuším, kde je sever. Zobúdzam sa ale do slnečného rána, preto neváham a čo najskôr opúšťam hotel. Hneď za rohom je scénická marína Nyhavn, skoro zrána bez turistov. Mením kurz a zamierim k dominantnej, vyše 34 metrov vysokej veži Rundetaarn, ktorá slúžila od neskorého stredoveku ako astronomické observatórium. K vyhliadkovej plošine na vrchole nevedú schody, ale naklonená rovina – popri vonkajšej stene je dlhá 257 m so sklonom 10º, popri jadre s vertikálnou šachtou 85 m a sklonom 33º, to všetko kvôli ľahšej doprave teleskopov pomocou konských záprahov.

Kruhový výhľad na mesto a jeho desiatky originálne tvarovaných kostolných veží je pastvou pre oči. Pri zostupe nahliadnem do pôvodnej stiesnenej toalety v hrubom múre. Exkrementy astronómov absolvovali dlhý voľný pád až na samé dno, ktoré však nemalo žiadne odpadové potrubie, ani otvor na čistenie a dokonca ani ventiláciu… Všetko sa to hromadilo na hromádke dolu. Zlákajú ma ešte jedny dvierka – tie priamo v jadre veže. Nahliadne cez ne takmer každý, vstúpiť sa neodváži takmer nikto. Prečo..? Lebo by to bol krok (takmer) do prázdna. Šachta je hlboká, avšak na úrovni prahu vstupného otvoru ju prekrýva kruhová platňa z hrubého skla. Vstúpte, ak nájdete odvahu… A ak dôverujete číremu sklu pod nohami nad 30 metrovým prepadom. Stále váham, keď vtom sa mi popod nohy prederie malé chlapča v zelenej vetrovke, bez zaváhania vbehne na sklo, poskáče po ňom trochu, či vydrží, keď zistí, že hej, poskáče ešte viac a so smiechom vybehne. Nadýchnem sa teda, vkročím jednou nohou (predsa len som o niečo ťažší), potom druhou, pridŕžajúc sa hladkej steny načúvam, či sklo nepraská… Napokon stojím nad prázdnom oboma nohami a teším sa z malého víťazstva nad vlastným strachom. Cestou nadol sa mi hladina adrenalínu vracia do normálu. Tam mi ju ale opäť zdvihne ušmudlaný holub usadený na hlave Tycha Brahe; ak chcem mať hvezdára na fotke samého, musím použiť donucovacie prostriedky – kamienky a vetvičky, aj keď najlepšia by bola brokovnica.

Prechádzam ku kostolu Nášho Pána Spasiteľa s unikátnou špirálovitou vežou a čudujem sa, kde miznú všetci tí, čo sa dostanú až úplne hore… Zistím nabudúce. Nasleduje Thorvaldsens Museum plné mramorových sôch a komornej atmosféry. Fotoaparát je v extáze.

Vonku je stále slnečno, na Radhus Pladsen skúmam detaily bohato zdobenej radnice, vrátane dvoch ľadových medveďov. Paradoxne vyznieva symbolická akcia proti globálnemu otepľovaniu – pred radnicou ťažké nákladné autá vyložili niekoľko masívnych blokov ľadu, ktoré sa tam potom ďalšie dni pomaly roztápali. Asi bolo potrebné pripomenúť polárnym medveďom, že ich čas sa pomaly kráti. Čo tam po medveďoch, bez tých prežijeme, ale bez mobilov, tabletov, áut, handier a lacných potravín určite nie, no nie?

Ny Carlsberg Glyptotek schováva za svojím chrbtom útulný parčík, kde si dám v kľude pivo a posilním sa lososovou bagetou. Spoločnosť mi robí Rodinov Mysliteľ a ja sa zamýšľam nad vzťahom Dánov k svastike – neslávne známy staroveký symbol dekoruje aj kamenné lemy prízemných okien múzea.

Glyptotéka ponúka toľko zhmotnenej krásy, že je to na jednu návštevu priveľa. Neexistujú žiadne highlighty – pri každom obraze či soche by sa dalo stáť v nemom úžase naveky. Mám rád múzeá, v ktorých je každý jeden kus geniálny. The Frick Collection, Kunsthalle Hamburg, Palais des Beaux-Arts de Lille, Manchester Art Gallery… Robím prestávku a usadzujem sa do pohodlného kresla pri chutnom espresse z automatu, ktorý neočakávane objavím na druhom poschodí. Horalku zapijem rovnako chutnou horúcou čokoládou, zhlboka sa nadýchnem a vstupujem medzi obrazy. Van Gogh dominuje na sýtomodrej stene, Monet na okrovej, rovnako ako Manetov Absinthe Drinker (ako to preložiť do slovenčiny..?). Nastáva historická chvíľa – úplne mením názor na Gauguina po tom, čo vidím jeho impresionistické obrazy prímorského prístavu a jesennej aleje.

Ani zvyšok dňa na uliciach Kodane neostáva bez umenia, tentoraz dizajnového. Kodaň je síce drahá, ale pre tých, ktorí dávajú prednosť kvalite pred kvantitou, je to ideálne miesto na nákup toho najlepšieho, čo škandinávsky dizajn ponúka. A veru je z čoho vyberať.

orlock at inmail.sk