Slovensko +
Karlovy Vary, 24. – 27. marca 2016
Vlak z Hlavního nádraží odchádza presne o 9:27. V kupé okamžite takticky rozmiestňujeme kufre aj seba tak, aby vyzeralo beznádejne obsadené. Pre istotu ešte zaťahujeme záclonky a už si vychutnávame pohľad na slnkom zaliatu rannú Prahu. Cesta nelogickým, obrovským severozápadným oblúkom cez Ústí nad Labem a Most ubieha pomalým tempom regionálneho rýchlika. Krajina je zväčša nezaujímavá, sprvu ponúka aspoň pohľady na chatky učupené nad brehmi Labe, potom dlho nič a napokon zaujímavejšie povrchové uhoľné bane Mostecka. Krátko pred cieľom narýchlo navštívime toalety, s plnými mechúrmi nie sú žarty. Po vystúpení vo Varoch v miernom šoku hľadíme na zanedbané a schátrané Horní nádraží bez staničnej haly. Radnica prezieravo čaká na peniaze z európskych fondov, ktoré sú už na ceste – ako hrdo hlása veľký billboard, široko-ďaleko jediná zánovná vec. Keďže všetky kufre majú kolieska, rozhodujeme sa pre peší zostup do mesta, prechádzame ponad Ohře, popri historickej budove Becherovky a pešou zónou až k apartmánovému domu Victoria. Víta nás pekná, hoci potetovaná recepčná, našťastie nás odovzdáva kolegyniam, tiež pekným, ale viac zahaleným, takže prípadné kerky chvalapánu nevidno. Dievčatá nás uvádzajú do bytu č. 512 úplne navrchu tichého a vzorne udržiavaného bytového domu. Apartmán je priestranný, s dvomi samostatnými spálňami s vlastnými kúpeľňami oddelenými obrovskou obývacou miestnosťou s plne vybaveným kuchynským kútom, vysokou sivou chladničkou, televízorom a pohodlnou rohovou sedačkou. Uprostred dominuje veľký jedálenský stôl z masívu. Všetko vyzerá byť úplne nové, aj kúpeľne pôsobia sviežo. Vybaľujeme proviant a ako prvé posielame na spracovanie chutné, mäsité jaternice od Starého otca.
Prieskumnú prechádzku začíname zhruba o tretej popoludní. Je mierne pod mrakom, ale príjemne. Dojem z ponurého Thermálu na druhom brehu Teplé zachraňuje len vedomosť o jeho slávnej festivalovej minulosti a stále aj prítomnosti. Domy po našej pravici sú však v absolútne perfektnom stave a neskôr zisťujeme, že je tomu tak v takmer celej rozsiahlej kúpeľnej časti mesta. Prvý dúšok liečivej vody je akoby symbolicky z prameňa č. 15 – Hadieho. Pramienok príjemne teplej, chutnej vody vyteká z otvorenej tlamy zvinutého bronzového plaza. Dopyt je veľký, na dúšok sa čaká v rade. Opúšťame roztomilú Sadovú kolonádu a pokračujeme k Mlýnské. Ukazuje sa, že predsa len budeme potrebovať kúpeľné krčiažky so sosákom, vyberáme dva malé a ploché, čo sa pohodlne zmestia do vrecka. Mlýnská kolonáda je najväčšia a najimpozantnejšia a má aj najviac prameňov. Fotenie odkladám na ráno bez ľudí. Postupujeme pešou zónou popri superštýlových obchodoch v secesných domoch ku kolonáde Tržní s reliéfom zobrazujúcim objavenie prvého prameňa Karlom IV-tým.
Idylickú atmosféru narúša oceľovo-sklenené zastrešenie najhorúcejšieho karlovarského prameňa Vřídlo, po ktorom je pomenovaná aj socialistická kolonádna opacha. Co naplat, voda má 72 stupňov, prospieva tráveniu a mojej peristaltike.
Dlhá pešia zóna po oboch stranách Teplé končí legendou – hotelom Pupp. Kaviareň pri ceste je beznádejne plná, odvažujem sa prejsť cez spojovací salónik s klasickými olejomaľbami na stenách, za ktorým nachádzam hlavnú hotelovú kaviareň, takmer prázdnu. Obsluha nás povzbudí a usadáme do pohodlných kresiel s vysokými operadlami neďaleko čierneho krídla pod obrovským krištálovým lustrom. Kávička je osviežujúca a plzenské zaženie smäd. Historický hotel stále dýcha sviežou noblesou.
Vraciame sa druhou stranou, popri pravom brehu riečky, exkluzívnych obchodoch a drahých hoteloch (jeden z nich sa pri vchode okrem denného menu chváli aj fotografiami svojich známych hostí – Richard Gere, Robert DeNiro, Julia Roberts…). Prechádzame cez jeden z početných mostov, stúpame po schodoch od Tržní kolonády popri starom kúpeľnom dome Poprad, ktorý na čiernej tabuli na priečelí hrdo oznamuje, že je v ňom „Ústřední topení, teplá a studená voda, koupelní telefon 4515“. Míňame štvorhviezdičkový Olympic Palace (v ktorom pobýval Karol Marx), za ním hotel Bristol a napokon luxusný päťhviezdičkový vilový komplex Savoy Westend. Zabáčame doprava a po pár krokoch konečne nachádzame trblietavý poklad – pozlátené cibuľovité kupoly ortodoxného kostola Svätého Petra a Pavla, lesknúce sa v posledných lúčoch zapadajúceho slnka. Popolavo biela fasáda príjemne kontrastuje s belasími strieškami a farebnými maľbami desiatok svätcov v životnej veľkosti, bohato zdobenými zlatými svätožiarami. Impozantné.
Piatok je upršaný. Hneď zrána šlapem na kopec k vile Lutzow a v duchu závidím jej majiteľom výhľad do údolia a bývanie bez susedov. Na obed vyrážame vlakom z Dolního nádraží do Mariánskych lázní. Mestečko je rozťahané a jediným riešením je taxík. Kúpeľné centrum vidíme len spod dáždnikov a po dvoch hodinách s úľavou sadáme k stolu v „české hospůdce“, kde bez zaváhania volíme slepačí vývar (výborný!), sviečkovú (výborná!) a miestne rezané (výborné!).
V sobotu dážď ustal. Skoro ráno fotím Mlýnsku kolonádu, bez ľudí. V múzeu Becherovky, kde sa kedysi lepkavý likér a jeden z hlavných exportných artiklov Československa vyrábal, kupujem originál krištálové štamperlíky. Pešo sa presúvame k zanedbanému secesnému skvostu, budove Sparkasse, a odtiaľ k technickej atrakcii – pozemnej lanovke k výhľadni Diana. Na výhľadňu nás vyvezie zadarmo výťah a celé Karlovarsko máme odtiaľ ako na dlani. Schádzame do doliny a unikátnou „karlovarskou podzemkou“ vychádzame na protiľahlú stranu k majestátnemu hotelu Imperiál. Opúšťam doprovod, ktorý túži po večeri a televíznych novinách, a šplhám sa opäť hore, najprv k bronzovej soche kamzíka (ktorý po tunajších nízkych kopcoch nikdy nepobehoval…) a potom k bronzovej buste Petra I., ktorý si tu dvakrát preliečil zažívacie ťažkosti a položil základy ruskej kolonizácie Karlových Varov. Vraciam sa za šera a vychutnávam si noblesný kľud Sadové s jej vilami a súvislou zástavbou apartmánových domov a hotelov pripomínajúcich londýnsky Kensington. Úplnou zhodou okolností končím tam, kde som začal – u Hadieho prameňa. Tentoraz som úplne sám, nikým nerušený. Bronzový had na mňa meravo hľadí a ja opatrne naberám vodu z jeho pootvorenej papule, kým si to nerozmyslí.
Lístok na vlak kupovať online (www.cd.cz), ceny sú výrazne nižšie. Ak chcete pofotiť domy, je potrebne prísť v zime alebo na jar, keď sú stromy bez listov, inak je mesto pohltené zeleňou a nevidno nič, ani malebné pestrofarebné strechy. Októbrová jeseň však musí byť spektakulárna. V júli je filmový festival a ubytovanie akurát tak v spacáku v parku. Ako suvenír potešia karlovarské kamenné ruže. Široký sortiment kvalitných suvenírov dostať v predajni múzea Becherovky.
Piešťany, 14. 6. 2015
Zlatá stuha a jej 50 nablýskaných veteránov, večer na terase u Elizabeth na ostrove delikátna panenka s haluškami a ideálne vychladený tmavý Šariš, k tomu skvelý ohňostroj od rieky spoza stromov. Prechádzka parkom, nazretie do noblesnej secesnej sály Kursalonu, práve hostiacej svadobnú hostinu. Napokon záver – kde inde – na horúcej čokoláde v Le Griffon.
V nedeľu ráno dlhé raňajky v Magnólii, kafe na terase a tesne pred obedom bahnisko, zrkadlisko a uspávajúce potenie do chladivej plachty. Po ľahkom obede opäť u Elizabeth – pikantný listový šalát so sviečkovicou a bagetou – presun parkom do Esplanade a jeho klimatizovanej kaviarne s vysokými stropmi a báječne pohodlnými kreslami na trojfarebnú viedeň. Na terase príjemne hrá jazzový klavír, platany a topole vrhajú ochranné tiene. Piešťany nikdy nesklamú.
Kubínska Hoľa,13. – 14. 3. 2015
Ubytovanie v superštýlovom penzióne Villa Helia, veľké izby, veľká obrazovka, kuchynský kútik, na terase jacuzzi, superbohaté, chutné raňajky, na stene vlastnoručne podpísaný Saganov hráškovozelený dres, všade topinambury. Podvečer prechádzka po meste, o šiestej zdochol pes, všetko pozatvárané. Bronzový Hviezdoslav sa vydaril, bývalú synagógu opodiaľ by na prvý pohľad neidentifikoval ani ortodoxný Žid. V aleji buditeľov mi ich mená nehovoria nič, až na Figuli a Jégého. Krytý drevený most ponad Oravu je dobrý počin, fajčenie je pri prechode na druhú stranu zakázané, aj keď je vody v rieke dosť.
Marcová lyžovačka je perfektná, najmä úplne hore, výhľad do kotliny a na vzdialené hory impozantný – kým sa sponad hole neprivalia hmlovité mraky. O hodinu nevidno ani na meter, lyžuje sa ako v mlieku, riziko je neprimerané zážitku, zo sedačky prechádzam na rýchlejšiu Pomu a odpájam sa v polovici svahu, kde je viditeľnosť o niečo lepšia. Končím vylyžovaný, zjazd až nadol brzdí ťažký mokrý sneh.
Pezinská Baba, Drozdovo, Bezovec, 8. a 13. a 15. 2. 2015
Februárový sneh na Pezinskej Babe predčil všetky očakávania – pevný prašan v kombinácii s krátkymi radmi, rýchlou Pomou, teplotou niečo málo pod nulou a slnečnou oblohou znamená dva dni skvelej lyžovačky. Večera v moteli je tiež prekvapujúco príjemnou kombináciou – tentoraz panenky s haluškami a domácou slaninou. V pondelok je už ale všetko inak – dole iba silný vietor, hore však nulová viditeľnosť a víchor. Zároveň sneží a odparkované autá nekompromisne pokrývajú miliardy veľkých vločiek. Idylka za oknom, peklo pred oknom. Štartujem a vyrážam na cestu späť, kým je čas – nemám ani reťaze ani lopatu.
Drozdovo na lazoch nad Novou Baňou je síce len predĺžená somárska lúka s kopčekom na začiatku, ale sneh je opäť výborný, obloha gýčovite modrá a vlek brzdí iba skupinka školákov. Tri hodiny lyžovačky do vyčerpania, potom ešte vytrepať lyže po schodoch k penziónu. Ten sa však odmení bohatou kapustnicou, lahodnou sviečkovou a poctivým veľkým espressom, všetko za pár drobných. Dokupujeme čerstvé húrky z víkendovej zabijačky, vyzerajú aj voňajú skvelo. Podobne ako okolité lazy, ktoré určite stoja za letný roadtrip.
Bezovec za Piešťanmi objavujem až teraz po rokoch, hoci tu stojí (lyžiarske stredisko) už pradávno. Tri svahy, tri vleky, diaľkové výhľady na obe strany, hotel, chatky, bufety. V lete som hneď za kopcom našiel rodinku dubákov (jedinú za celú sezónu… ale chutili). Posledná lyžovačka nemá chybu, stratené kalórie a tekutiny dopĺňame v bufete – vyprážanú klbásu s horčicou, kapustou a bielym chlebom zapíjam litrom čaju. Najedení a napojení sa už o hodinu vznášame v zdravo mineralizovanej kúpeľnej vode. Jej teplota o dva stupne vyššia než naša fyzická uvoľňuje úplne všetko, čo sa uvoľniť dá. V tichu zrkadliska sa lúčime so zimou.