Prológ

„Freedom is not free“. V prípade sólo cesty do Ameriky to znamená: vybaviť/predĺžiť si povolenie na vstup (Esta),  zakúpiť letenku (najlepšie na oba smery s osvedčenými aerolinkami, čo nebol môj prípad,­ takže bacha na United Airlines a ich online check-in) aspoň 4 – 5 mesiacov vopred, zarezervovať hotel so zreteľom na presuny (Holiday Inn Rosslyn at Key Bridge v Arlingtone sa ukázal byť dobrou voľbou), zameniť doláre a povoliť používanie kreditnej karty pre USA, vziať eurá ako rezervu, pripraviť podrobný itinerár vrátane otváracích hodín, adries a najbližších staníc metra  (a všetko vytlačiť a odfotiť), vybaviť vopred vstupy, kde sa to vyžaduje (Biely dom, Kapitol, Pentagon), nezabudnúť na pas platný aspoň šesť mesiacov po návrate (fotokópiu odfotiť), univerzálny adaptér, nabíjačky, užitočné kontakty (ambasáda/konzulát), cestovné poistenie (Kooperativa je operatívna). Skorá jar je na výlet najlepšia, neskôr je príliš teplo, v auguste začínajú hurikány a zima môže napriek  zemepisnej šírke na úrovni  severného Tuniska spôsobiť bielu paralýzu. Oplatí sa dobre poznať možnosti a podmienky dopravy z letiska a po meste, naštudovať mapu a relevantné trasy, pozorne sledovať predpoveď počasia… Sloboda nie je zadarmo – ale stojí za to.

Sobota 1/4

Ráno o desiatej už sedím v lietadle (miesto 45D, ako obvykle do uličky) a tŕpnem, koho mi osud na nasledujúcich viac než 8 hodín nadelí ako spolusediacich. Osud je tentoraz milostivý a vedľa mňa sa usádza útla biela matka v stredných rokoch s útlou bielou dcérou, obe s akceptovateľnou úrovňou hlasitosti. V plánovanej minúte odletu nám príjemne mäkko znejúci kapitánov hlas oznámi, že technici práve vymieňajú pneumatiky (nie pneumatiku – pneumatiky) a výmena trvá presne hodinu. Snažím sa pokojne dýchať, najmä keď zistím, že nemám kontrolu nad centrálne riadenou ventiláciou. Odkloním psychiku čítaním, endorfíny však uvoľní až rolovanie na štart. Zhruba po hodine sa začne palubou šíriť príjemná vôňa teplého jedla – obed má až tri chody. Prvý zalievam pivom, druhý červeným vínom a tretí kávou. A ani tak neporuším jedenásťročnú tradíciu – žiadna toaleta na palube! Som na seba hrdý. Simultánne pozerám tri filmy, dva na monitoroch pred sebou a tretí na svojom (Horrible Bosses). Hrôza. Utrpenie končí práve keď začíname klesať a v duchu chválim pilotov – dohnali meškanie a pristávame načas.

V Amerike ma víta neosobná čítačka pasov, vstupný pohovor vedie nakrátko ostrihaný policajt. Dvakrát sa pýta na moju dolárovú výbavu, dvakrát zdôrazním, že mám aj (striebornú) VISA kartu. Pofotí mi všetky prsty, ksicht a povie „welcome“. Thanks!

Dulles International je krajšie, čistejšie a modernejšie letisko než JFK v New Yorku. Pri priečinku UA si ešte overím check-in kód pre spiatočný let a poľahky nájdem nástupište Silver Line Express. Dievča zinkasuje 5 dolárov a vkusný autobus prichádza už o desať minút. Cesta na stanicu metra Whiele-Reston trvá len štvrťhodinu, o niečo dlhšie mi pri automate na lístky pracovník metra vysvetľuje výhody jednotlivých alternatív. Správne usudzujem, že slobodu pohybu mi prinesie len týždňový pas s neobmedzenou platnosťou (peak + off-peak times) za 58 dolárov. Otestujem fungovanie kreditky a stroj mi vydáva praktickú plastovú SmartTrip kartu. Pohodlná súprava metra s kobercami na podlahe ide najprv nad zemou. Sklenené steny moderných administratívnych budov arlingtonských predmestí odrážajú slnečné lúče priamo do mojich očí. Poschodové súkromné domčeky sú v rezidenčných štvrtiach schované za vysokou protihlukovou bariérou, skrčené pod korunami starých borovíc.  Po vyše polhodine vystupujem na stanici Rosslyn. Celý interér rovnomennej stanice metra je z tvarovaného betónu, osvetlenie príjemne tlmené. A žiadne reklamy… Nie mierne, ale poriadne šokujúce. A ako zisťujem neskôr, je tomu tak v celom metre…

Hotel nachádzam na prvý šup, izba je pripravená, ale kvôli hluku z ulice žiadam o jej výmenu. Recepčný získava prvé body pre hotel a ja prenášam kufor do lepšej izby na 13. poschodí. Stále s výhľadom na Potomac. A s chladničkou a vysokou pohodlnou posteľou.

Svetla je stále dosť, držiac sa pravidla „to najvzdialenejšie najskôr“ mám v pláne urobiť ešte dnes pamätníky na západ od nekonečne dlhého pozdĺžneho priestranstva zvaného The Mall a v okolí Tidal Basin. Na opasok nasúvam púzdro s Canonom, mapa, karta od dverí a všetko ostatné je už v koženej brašni, ktorú prehadzujem cez plece a oslobodzujem ruky. Vtom nadväzujem prvý vizuálny kontakt s miestnym establišmentom – ponad rieku mieria smerom k Bielemu domu oba prezidentské vrtuľníky (vždy lietajú oba naraz)! Metrom som za pár sekúnd na stanici Arlington Cemetery, vzápätí však zisťujem, čo je to spoznávať Washington po vlastných. Vzdialenosti sú enormné, už len prejsť cez Potomac, ktorý je tu dvakrát taký široký ako Dunaj v Bratislave, po Arlington Memorial Bridge je nekonečne zdĺhavé. Lincoln Memorial je zaplavený ľuďmi, tak ho teda v pomerne naivnej predstave, že ich neskôr bude menej, nechávam na neskôr. Rovnaká situácia je okolo Korean War Veterans Memorial, pri ktorom sa mocú desiatky živých Kórejčanov… Navyše, veľmi rýchlo spoznávam špecificky washingtonský fenomén – školské zájazdy. Pliaga planéty sa moce úplne všade, bráni pohybu aj foteniu. Trochu voľnejšie je pri Franklin Delano Roosevelt Memorial. Koncepcia rozsiahleho komplexu pamätníka je veľmi originálna, pozostáva zo štyroch častí, pričom každá symbolizuje (najmä dominantnými vodopádmi) jednu etapu života prezidentskej ikony. Dôstojnú atmosféru dotvárajú bronzové sochy a plakety, červený granit a veľa zelene. V duchu aktuálneho globálneho trendu presadzovania sa marginálnych minorít si tá invalidná presadila pridanie ešte jednej sochy – bronzového FDR na bronzovom invalidnom vozíku. Celý priestor naokolo je úplne bez ľudí, imidž najsilnejšieho muža planéty ako invalida príliš turistov neoslovuje.

Kvitnúce japonské čerešne lemujúce vodnú plochu Tidal Basin lákajú viac. Sherry blossom je celonárodná vizuálna atrakcia, ktorá trvá približne 10 dní. Súvislý pás bielo-ružových korún sa tiahne stovky metrov po západnom brehu umelého jazera a nádherne kontrastuje s oceľovosivou oblohou, ktorú na okamih rozžiari zapadajúce slnko. Jefferson Memorial dodáva celému obrazu antickú vznešenosť a zároveň poskytuje vysokej bronzovej soche strojcu americkej nezávislosti akú-takú ochranu pred živlami – okrem vetra. Ten začína znepríjemňovať život aj mne. Čokoládovú tyčinku použijem ako energetické placebo. Na chladný vietor úplne zabúdam paradoxne tam, kde duje najsilnejšie – na vŕšku s Washington Monument. Dominanta mesta a zároveň najvyšší obelisk aj kamenná stavba sveta, pri základni obkolesená divoko vlajúcimi Stars & Stripes, sa týči do výšky úctyhodných 169 metrov. Tesne pod zahroteným vrcholom s alumíniovou špičkou sa v pravidelných intervaloch rozsvecujú dve červené svetielka a v tom okamihu obelisk pripomína driemajúceho amerického Golema. A to doslovne – od posledného zemetrasenia je monument verejnosti neprístupný, v masívnych stenách z ruly, granitu a mramoru sa objavili trhlinky, s ktorými si nik nevie rady.

Prestávam vnímať chlad a zapadajúce slnko. Úporne hľadám stanicu metra Smithsonian, márne. Nasmerujem kroky k 14. ulici a popred budovu Department of the Treasury na Pennsylvania Avenue sa dostávam až k nabielo osvetlenému Bielemu domu. Úhľadná budova, fyzicky aj vizuálne prístupná len zo severnej strany, pôsobí trochu tajuplne, v žiadnom okne sa nesvieti. Snažím sa zazrieť aspoň na okamih trochu oranžovej, márne. Voľne visiaca obrovská lucerna nad vchodom sa nepatrne kýve vo vetre a zvuk fontány prerušuje bezdomovec bezohľadne a bez oddychu mlátiaci palicou do plechového hrnca. Hluk je príšerný a protest proti Trumpovej politike účinný – dnes sa v izbách na severnej strane určite nikto nevyspí.

Hlad a chlad silnejú, v nádeji na vyhriaty vozeň metra nachádzam stanicu Farragut West – zatvorenú… Neďaleko by mala byť Farragut North, tú sa mi ale nájsť nedarí a bezradne  pobehujem v prázdnych večerných uliciach. Vraciam sa na McPherson Square, tu je stanica otvorená a nasadám na oranžovú linku, smer Vienna… Takmer ako domov.

Na hoteli padám od únavy, medzi živých ma navráti horúca sprcha a ešte horúcejšia polievka. Vďaka časovému posunu ma čakajú extra dve hodiny spánku. Dolce vita.

 

Nedeľa 2/4

Zobúdzam sa do slnečného dňa. Pomaly. Odťahujem celosklenené zaťahovacie balkónové dvere a vpúšťam do izby svieži vzduch od rieky. Raňajky sú hneď nado mnou na 17. poschodí, no výťahy sú ešte pomalšie, ako bolo moje prebúdzanie. Skôr, než začnem zvedavo nadvihovať nerezové pokrývky na bufetovom stole, ma poteší výhľad na Potomac a mesto, ktoré bez mrakodrapov (žiadna stavba nie je vyššia ako Kapitol) vyzerá veľmi európsky. Radosť sa vzápätí znásobuje – európske sú aj raňajky! Postupne zostavujem svoje tradičné menu: čierny čaj, šunka, dva plátky syra, trochu čerstvej zeleniny, kukurica, čierne olivy k tomu, potom drobné klbásky a mäsitá slanina, oboje dobre prepečené, pridávam dve lyžice voňavej praženice, mäkké celozrnné pečivo. Keď je všetko dolu, nasleduje biely jogurt s čučoriedkovým lekvárom, za tým biela vianočka s maslom a marhuľovým džemom a napokon posedenie pri veľkom espresse. Od stolíka v nerušenom kúte odchádzam len preto, aby som sa mohol zajtra vrátiť.

Prvou úlohou dňa je objaviť stanicu Smithsonian a zistiť, prečo som to nedokázal včera večer. Vchod do stanice je napokon neďaleko hlavnej budovy Smithsonian Institute (príhodne zvanej The Castle), ktorý spravuje väčšinu washingtonských múzeí (všetky so vstupom zadarmo). Včera som nebol ďalej než 30 metrov… Darmo, v skutočnosti je všetko iné ako na mape. Vraciam sa rovnakou cestou k Bielemu domu, tentoraz popred secesnú klasiku, hotel Willard, fotím Bold Eagle – vydarenú bronzovú plastiku holohlavého okrídleného symbolu Ameriky a ďalší secesný skvost, budovu SunTrust, ktorej tmavočervená tehlová fasáda zaliata ranným slnkom výrazne kontrastuje s jej mosadznými dekoráciami a bezoblačnou azúrovou oblohou.

Zastavujem sa pri atypickej stavbe zbankrotovanej galérie Corcoran – ľúbivé art-nouveau do tretice. Vchádzam do administratívnej štvrti, dnes úplne vyľudnenej, a poľahky nachádzam ústredia najmocnejších ramien západného sveta – Svetovej banky (zaberá celý blok) a MMF (hneď oproti). Vzápätí vstupujem do tunajšej mekky moderného umenia Renwick Gallery a ako laik uznávam kvalitu väčšiny exponátov (viď napríklad Marble Pillow). Zaujmú aj exkluzívne smaltované nádoby predčasom zosnulej June Schwarzcovej. Netrpezlivo pochodujem k bielej rebrovanej budove ústredia National Geographic a nostalgicky spomínam na všetky tie dych berúce články a filmy z produkcie NatGeo. Hneď oproti sídlia Defenders of Wildlife, vchod stráži kompletná bronzová vlčia rodinka. Európu opäť pripomenie Heurich House, vyše storočná budova pivovarníckeho cechu. Opodiaľ stojí agresívny mustang s netradičneou zelenožltou metalízou – ako ju len dokázali namiešať..? Prejdem sa po malom, ale veľmi vitálnom farmárskom trhu na Dupont Circle a pokračujem prechádzkou po Embassy Row, honosnej časti Massachusetts Avenue plnej zahraničných konzulátov a veľvyslanectiev. Indonézske hneď na začiatku zaujme svojou farebnou secesiou, o niečo ďalej stretám večne bosého Gándhího a cez ulicu aj večne vážneho Masaryka. Slovenská ambasáda je v zaujímavej modernej budove, ale mimo môjho dosahu. Radšej vyhľadám Dumbarton Bridge a jeho štyroch masívnych strážcov – obrovských bronzových bizónov. Vraciam sa k malej galérii Phillips Collection, jej zbierka sa však má čím pochváliť – Courbert, Degas, Picasso, dvakrát Van Gogh. A bonus k tomu – vosková komnata! Dočasná expozícia, ktorú tvorí jedinou žiarovkou vysvietená maličká miestnosť s vysokými stenami a stropom kompletne obloženými včelím voskom. Vkročím a vzápätí sa ponorím do éterickej vône včelieho sveta.

Hlad ma vracia na Dupont Circle a poloprázdny fastfood priamo na námestí sľubuje zaslúžený oddych. Objednávam si polievku s čiernou fazuľou (postačí cup, po bowl plnom fazule by sa už ťažko škrtil ventil), morčacie plátky s avokádom a zelený čaj. Zarazí ma, keď sa ma čierny chlapec v bielej zástere stojaci pri pokladni pýta na meno, vzápätí sa mi vedenie obnoví (muselo to byť tým hladom), no napokon ma nechajú sedieť a obed mi radšej donesú na stôl. Všetko je chutné a sýte, čaju vari pol litra, kde len je tá naša európska úzkoprsosť… Dojem a zídem do metra, eskalátor je hneď vedľa. O pár minút sa dostávam k National Archives, všetky veci odovzdávam do úschovy a s celou skupinou vstupujem na povel do haly s tlmeným osvetlením. Tu sú v klimatizovaných, mechanicky zasúvacích vitrínach z nepriestrelného skla uložené dokumenty definujúce americkú svojbytnosť, štátnosť a občiansku slobodu – Vyhlásenie nezávislosti, Ústava a Listina práv. Vyblednuté, žltkasté veľkokozmerné listiny popísané úhľadným štylizovaným rukopisom, spoločne nazývané Charters of Freedom, už 250 rokov zhmotňujú princípy slobodného západného sveta. Najmä Vyhlásenie nezávislosti je kvôli predchádzajúcemu dlhoročnému exponovaniu voči dennému svetlu už takmer nečitateľné, akoby symbolicky však najmenej vybledli tri slová vpravo dole – Free and Independent.

Opúšťam príjemne vychladené priestory a vychádzam na rozhorúčenú Constitution Avenue. Po niekoľkých minútach chôdze sa dostávam k ústrediu FBI. Po ľavej strane rozsiahlej budovy zaberajúcej celý blok stojí zopár nablýskaných áut FBI Police, bez agentov. O pár krokov ďalej je jedna z mála výškových dominánt mesta – Trump International Hotel, bývalý Post Office Pavillion konvertovaný na základe lízingovej zmluvy na Trumpov hotel s pomerne nechvalnými referenciami. Tekutiny dopĺňam u aziatov na rohu, potom len zvonku (už majú zavreté) fotím Ford´s Theatre, kde Lincolnovi pokazil divadelný večer južanský podliak. Poslednou zastávkou dňa je Smithsonian American Art Museum (SAAM) s preskleneným zastrešením nádvoria. Americká klasická aj moderná maľba je veľmi silný magnet, najmä od Bierstadtovho Great Picture nedokážem odtrhnúť zrak. Kde sú tie časy, keď Zemi ešte vládla príroda… Prebehnem ostatné miestnosti, každá je plná klenotov, musím sa vrátiť. Na hotel prichádzam za šera, s nohami plnými výčitiek.

 

Pondelok 3/4

Čistá modrá obloha perfektne ladí s dnešným programom, ktorého hlavným bodom je Capitol. Kupola prešla minulý rok kompletnou renováciou, vďaka ktorej sa opäť belie do diaľky. Metrom sa dostávam na stanicu Capitol South, odkiaľ je to na vŕšok už len pár krokov. Cestou stretám nahodených parlamentných poskokov, ktorí sa nenápadne strácajú v okolitých administratívnych budovách. Skoro zrána je rozľahlý priestor pred Kapitolom z východnej strany takmer prázdny. Pozorne ma sledujú len oči samopalmi ozbrojených policajtov strážiacich vchody do Senátu (na severe) a Snemovne (na juhu). Kupole dominuje bronzová socha Slobody (Statue of Freedom) s bizarnou vojenskou helmou na hlave, pevne stojaca na glóbuse s národným zjednotiteľským mottom E pluribus unum [Out of many, one. Z mnohých (sa stal) jeden]. Vopred si treba rezervovať dátum vstupu, ten je síce zadarmo, stojí to však trochu času (oplatí sa prísť čo najskôr, pozdejšie dorazia školské a čínske skupinové zájazdy) vrátane státia na časenku. Operatívne riešim aj vstup do Snemovne, no Senát je dnes prístupný verejnosti až poobede. Nie som nadšený, že sa budem musieť cez úpek vracať, aj tak mám ale nesmierne šťastie – väčšina rokovaní sa cez týždeň vedie s vylúčením verejnosti. Kapitolom sa valia masy, na súčasnú návštevnosť nebol dimenzovaný, organizácia je však efektívna. Prvá zastávka je v Krypte (The Crypt – stĺpová sieň s nízkym stropom, pôvodne určená na uloženie ostatkov G. Washingtona, ktoré boli napokon uložené úplne inde), za ňou nasleduje povestná Rotunda s amerikanizovanými mýtickými výjavmi úplne hore, sugestívnymi plastikami po obvode a veľkými portrétmi a sochami prezidentov úplne dole. Naša malá skupinka so sprievodcom prechádza do pompéznej National Statuary Hall. Cestou späť predsa len cvaknem vydareného bronzového Reagana. Vraciame sa cez Kryptu, kde v úzadí stojí potichu južanský generál Lee. Trochu osamelo, vojnu nevyhral, rasu nespasil. Ešteže nevidí, ako to dnes vyzerá vonku…

Do prázdnej Snemovne sa vstupuje po samostatnej kontrole a bez čohokoľvek, čím sa dá strieľať, rezať, bodať a hlavne fotiť. Bezradne nechávam svoj PowerShot osamote v očíslovanom uzavretom boxe, prechádzam naleštenými chodbami a sadám na balkónovú lavicu vysoko nad zasadacím priestorom. Majestát miesta zatvára huby aj najmenším návštevníkom a keby ich náhodou otvorili, sú tu ešte čierni dozorcovia úplne postrádajúci zmysel pre humor a detské bľabotanie.

Dočasne opúšťam Kapitol a vstupujem do architektonického klenotu – Kongresovej knižnice (Library of Congress). Presnejšie časti zvanej Thomas Jefferson Building a jej vedecko-mytologicko-humanisticko-osvietenskou symbolikou presýtenej Veľkej sály (The Great Hall) a hlavnej čitárne. V nej sa dozvedám, ktorým národom, kultúram a osobnostiam vďačíme za našu civilizáciu. Slovania medzi nimi nie sú. Ale ani ugrofíni a nič im podobné. Cvaknem bronzového Mojžiša s jeho stručne popísanou tabuľou, ktorá na rozdiel od Biblie dáva zmysel.

Za pár záberov stojí aj Neptúnova fontána a jej sexi morské jazdkyne, podobne ako oslepujúco biele schody budovy Najvyššieho súdu (Supreme Court). Keď sa nikto nepozerá, neodolám jednej selfie pred západnou stranou Kapitolu. Pohotovo fotím aj triedu školákov vzorne zoradených pre skupinové foto na schodoch pod jazdeckou sochou generála Ulyssesa S. Granta – každá malá pravá ruka zviera pri srdci malú americkú vlajočku. V tej chvíli ešte netuším, že sa s nimi nevidím naposledy…

Rýchlym krokom sa dolu kapitolským briežkom presuniem do National Air and Space Museum, aby som sa dotkol (kúska) Mesiaca, postál pri lietadle (ktoré v roku 1903 vykonalo prvý pilotovaný a motorom poháňaný let), pod lietadlom (v ktorom Lindberg v roku 1927 ako prvý preletel Atlantik) a pri kapsuli (v ktorej Steve Fosset ako prvý obletel balónom svet). Rýchlym krokom sa hore briežkom vraciam do Kapitolu, aby som stihol vstup do Senátu. Cestou hútam, na ktorého známeho senátora by som tu chcel natrafiť – McCain, snáď… O chvíľu sa usádzam nad rokovacou sálou. Personál žiada o absolútne ticho, niečo sa deje. Vskutku, pod nami za účasti pár senátorov končí rozprava k návrhu zákona o zdravotnom zabezpečení veteránov. Najprv hovorí líder väčšiny Mitch McConnell a o chvíľu do sály vchádza – John McCain… Dobre, že sedím. Vietnamský veterán vyzdvihne prínos zákona a poďakuje sa jeho predkladateľovi. V Senáte zabodujem naplno. Poloprázdnymi chodbami smerujem k východu, mierne poblúdim, azda po mne nebudú strieľať. Strážcovia sú však ľudskí a slušne mi ukážu, kade ľahšie.

Zvečerieva sa. Pešo prechádzam celý The Mall a popri nadrozmernej soche neformálne usadeného Einsteina chváliaceho sa svojím vzorcom sa dostávam až k zóne vojnových pamätníkov. Tej na jednej strane dominuje Vietnam Veterans Memorial a jeho steny z vysoko leštenej čiernej žuly s menami 58 318 padlých, na druhej strane Korean War Veterans Memorial a jeho oceľové sochy 19 vojakov v plnej zbroji plížiacich sa vlhkou tropickou džungľou. Freedom is not free, hlása nápis na pamätníku. Na mesto sadá modré šero a grandiózne osvetlený Lincoln Memorial priťahuje davy rovnako ako za dňa… Antická dokonalosť v tom najlepšom americkom prevedení. Formálne usadený prezident si prísne premeriava nadšených turistov, ktorí po posledných fotkách dňa bezvládne klesajú na schody. Z výšky sa rozhliadam po širokom okolí a vtom sa priamo predo mnou zjaví skupinka žiakov s tiež prísnym učiteľom. Už sme sa dnes stretli… Učiteľ deti vyzýva, aby prestali hovoriť, vypli mobily, obrátili zrak smerom ku Kapitolu, potichu sa poďakovali rodičom za to, že im zaplatili školský výlet, a zamysleli sa nad svojou domovinou. Pekné gesto. Mlčky, bez slov s nimi uprene hľadím na vzdialenú jasnú kupolu. Stojím tam dlhé minúty bez pohnutia, čiastočne aj preto, lebo sa spustil prudký lejak a nemám dáždnik. Deti po chvíli buď roztvoria tie svoje alebo si prehodia cez hlavy kapucne a chránené nebojácne vykročia do dažďa. Ja ostávam na mieste a stojím tam ešte hodinu o hlade a smäde, vyčerpaný a bezmocný. Dážď napokon akoby zázrakom ustane, zbieram posledné zvyšky síl a zamierim k mihotajúcim sa svetlám hotela v temnej diaľke  za riekou.

 

Utorok 4/4

Hlboký spánok prinavracia stratené sily aj elán do nastávajúceho, na presuny nenáročného dňa. Môj raňajkový stolík v pokojnom kúte pri okne ma už netrpezlivo očakáva. Hasiči, čo majú v hoteli akýsi výročný zraz a viezli sa so mnou výťahom, sedia kultivovane na opačnej strane, zatiaľ čo opodiaľ mladá rodinka s deckom našťastie práve dvíha kotvy. Opečená slanina mi chutí stále viac, k jogurtu dnes volím jahodový lekvár.

Mesto sa zobúdza do slnečného dňa, čo ma ale vôbec netrápi – väčšinu času strávim v klimatizovanej National Gallery. Jej klasicistická časť West Building s elegantnou nízkou kupolou víta návštevníkov Merkúrovou fontánkou so sviežou pestrofarebnou kvetenou obkolesenou masívnymi stĺpmi z čierneho mramoru. Vstup je zadarmo, a tak sa neponáhľam, mám v pláne prísť aj poobede. Menu ponúka samé delikatesy: Cole – The Voyage of Life, Bierstadt – The Last of the Buffalo, Van Gogh – Roses, trikrát Vermeer…

Galériu opúšťam tesne pred dvanástou, metrom sa presúvam na moju osudovú Smithsonian. Vychádzam na Independence Avenue, ktorá je podozrivo prázdna, a keď zaregistrujem policajné autá blokujúce jej vedľajšie cesty, ostávam stáť na chodníku tesne pri obrubníku. Všetky zraky početných zvedavcov sa upierajú na dolný koniec avenue, ten od Bieleho domu (horný koniec končí pri Kapitole). Ako prvý vychádza na cestu predvoj rýchlo idúcich policajných áut. Za ním sa objaví rad čiernych limuzín nasledovaných motorkármi po oboch stranách cesty, po nich prichádzajú masívne čierne dodávky a napokon – The Beast s Trumpom. Ťažko opancierovaný Cadillac rýchlo prejde cca 6 metrov odo mňa. Kolónu uzatvárajú policajti a sanitka. Ani počas krátkeho presunu nie je nič ponechané na náhodu.

Pána prezidenta ani jeho žlté vlasy ani jeho oranžovú tvár za tmavým sklom Beštie vidieť nebolo. Možno sedel paranoidne schúlený v sanitke. K Bureau of Engraving and Printing hneď za rohom, kde mám rezervovaný vstup na 13. hodinu, prichádzam v pohodlnom predstihu. Obligátna bezpečnostná kontrola nás zbaví aj fotoaparátov, vstupujeme predsa do hlavnej tlačiarne dolárov, ktorá má čo robiť aj počas bežných rokov, nieto ešte v časoch kvantitatívneho uvoľňovania. Krátka prehliadková trasa nadchne každého, kto má rád peniaze, teda každého. Najprv nám ukážu, ako vyzerá milión dolárov v hotovosti v desaťdolárových bankovkách, a potom nás vedú úzkou nadúrovňovou chodbou hermeticky oddelenou od vnútorných priestorov hrubým nepriestrelným sklom. Zložité tlačiarenské stroje majú prestávku. Pri nich sú na paletách pedantne uložené stovky kilogramov aršíkov čerstvo vytlačených bankoviek. Pracovníčka sa s nami spoza skla dohovára pomocou popísaných kartónových tabuliek a veselo na nás máva obrovskými nepostrihanými hárkami bankoviek. Tlstý sprievodca nás smiešne piskľavým hlasom oberá o chuť uchmatnúť a bežať – bankovky sa stávajú zákonným platidlom až po označení sériovým číslom, dovtedy je to takmer bezcenný papier s peknou potlačou. V obchode so suvenírmi ale dostávame šancu neodísť naprázdno – za cenu podstatne prevyšujúcu nominál kupujem aršík čerstvo voňavých desiatich päťdolároviek.

Občerstvím sa na ulici, potom venujem dve hodiny zátišiam a krajinkám v galérii. Výber exponátov je crème de la crème  – Vermeerova trojka je komplet doma, dopĺňa ju Tizian, Rodin, úchvatne farebné Zvestovanie od Van Eycka aj Hlava býka zo snehobieleho mramoru. Plním, čo som si sľúbil, a rýchlym krokom sa vraciam do SAAM. Prejdem ešte raz všetko… Lúčenie je ťažké, posledný pohľad patrí Bierstadtovmu kolosálnemu plátnu Among the Sierra Nevada, California (aka Great Picture) nostalgicky zobrazujúcemu dávno stratený pozemský raj.

Vonku okamžite zamierim k dvojčlennej kapele, ktorá to rozbalila na chodníku pred obchodným domom. Čierny gitarista a čierny bubeník odpaľujú chytľavý rock´n roll a takmer každý sa pristaví. Keďže chcem, opäť musím – zanechať dobrú hudbu, aby som za svetla stihol hlavnú vlakovú stanicu. Tá sa mi mnohonásobne odvďačí  – predlhou secesnou fasádou, oslavou najväčšieho a druhého najväčšieho ľudského objavu („fire – greatest of discoveries“, „electricity – carrier of light and power“), myšlienkou o ďalšej veci – okrem práce –, ktorá oslobodzuje („The truth shall make you free“) a najmä soleným praclíkom od Auntie Anne´s. Posilnený sadám na metro a po dlhšej jazde vystupujem ďaleko od centra, pri washingtonskej bazilike. Jej orientálna kupola nenasvedčuje, že ide o baštu miestneho katolicizmu. Šero posilňuje majestát decentne osvetlenej stavby a pomaly zahaľuje susednú katolícku univerzitu. V okolí panuje ticho, ale tma ma zneisťuje a zatúžim po živšom prostredí. Tak zbohom, smer Arlington.

Streda 5/4

Ani dnes nič nebráni našej hviezde v dokonalom ožarovaní District of Columbia. Lepšie než dážď – snažím sa o pozitívny prístup. Itinerár obsahuje posledné dve položky – Pentagon a Arlingtonský cintorín. Z metra vystupujem presne pred vchodom do ministerstva obrany. Pokus o vstup bez predchádzajúcej rezervácie vyznie pomerne úsmevne. Urobím vľavo bok a cez parkovisko obchádzam celé jedno z ramien päťuholníka. Vchádzam do areálu pamätníka obetiam útoku z 11. septembra. Zahynulo 184 ľudí a piati islamisti. Z asketického štrkového povrchu vystupuje 184 štylizovaných alumíniových ramien vrhajúcich úzke tiene na obdĺžnikové otvory s priezračnou vodou.

O polhodinu neskôr prechádzam bránou najznámejšieho amerického cintorína. Evidentne opäť jedno z must-see-before-you-die miest každého Američana. Početné školské a iné skupiny sa našťastie na obrovskej ploche rozptýlia, napokon sa však všetci opäť stretávajú pri hrobe JFK, Jacqueline a ich dvoch detí. Na pietnom mieste horí večný oheň, štátna vlajka hore na kopci je vždy spustená na pol žrde. Pokračujem popri tisíckach hrobov dokonale symetricky označených bielymi náhrobnými kameňmi. Po chvíli sa mi podarí nájsť jeden s Dávidovou hviezdou, cvak, a hneď neďaleko ďalší s malou americkou vlajočkou, cvak. Stromy ešte bez lístia zviditeľňujú aj hroby na zelených trávnikoch vzdialené stovky metrov.

Cintorín opúšťam severnou bránou a zakrátko sa dostávam k notoricky známemu pamätníku US Marine Corps War Memorial zachytávajúcemu vztyčovanie vlajky šiestimi príslušníkmi námornej pechoty na ostrove Ivo Jima. Jedným z vojakov bol aj Slovák Michael Strank, ktorý o jedenásť dní neskôr vo veku 25 rokov zahynul v delostreleckej paľbe vlastného vojska. Pochovaný je v hrobe číslo 7179 tu na Arlingtonskom cintoríne.

 

Epilóg

Úplne dehydrovaný sa dovlečiem do príjemne vychladenej kantíny s pohodlnými lavicami s operadlami potiahnutými červenou koženkou. Hotel je neďaleko. Kontrolujem čas a som v pohode. Ostáva ho dosť aj na to, aby mi vychladla hodná porcia jemne pikantnej, hustej fazuľovej polievky s obligátnym pollitrom zeleného čaju. Posledných drobných sa zbavujem v obchode so suvenírmi. Všetky spoje až na letisko idú načas. Pri priečinku UA kontrolujem svoje miesto a zvyšok času do odletu trávim pri vysokom orosenom pohári tmavého piva za osem dolárov. Vo Washingtone, D.C. mi neostávajú žiadne resty, čo znamená fotoaparát plný zážitkov.