Miláno 25. – 27. 2. 2016
Arrivo
Večerný let do Milána prebieha pokojne a na letisku Linate pristávame načas, krátko po desiatej. Pri východe ma poteší praktická mapka zadarmo. No pokus o kúpu 48-hodinového lístka na mestskú dopravu v kiosku zlyháva. Hneď na úvod sa prejaví jedna z typických talianskych vlastností – odrbávať nič netušiacich turistov. Predavač mi ponúka akýsi drahý lístok, vysvitne, že vrátane bonusu na vstupy do múzeí, čo odmietam a odsudzujem sa tak na hľadanie lístka v neprehľadnom menu automatu. Intenzívne nadávanie v rodnom jazyku očividne zaberie a po chvíli držím kartičku za 8,25 Eur v ruke. Nasleduje ďalšia intelektuálna výzva – nájsť v tme a silnejúcom daždi Air Hotel Linate. Opäť sa potvrdzuje, že v skutočnosti je všetko iné než na mape. Moju naplánovanú trasu pretína ponuré nadzemné parkovisko, strážený vojenský areál a neprechodná štvorprúdovka. S úľavou napokon zazriem v tmavej diaľke štyri mihotajúce sa modré hviezdy. Hotel ma privíta útulným, ale hlavne suchým a vyhriatym vestibulom. Izba (58 Eur) je príjemná, posteľ biela, steny, okná, dvere podľa očakávania tenké ako papier. Rušivým zvukom staviam do cesty voskové ušné zátky a ráno ostávam v posteli až do ôsmej.
Sabato
Raňajky sú prekvapujúco pestré, doprajem si všetky obvyklé chody a končím silným dvojitým espressom. Na letisko mám odvoz sólo a grátis hotelovým mikrobusom, cestou sa od šoféra naučím aspoň buongiorno, buonasera, grazie, prego, arrivederci. Linate je doslova mestské letisko – všetky ostatné milánske letiská sú od mesta pomerne ďaleko. Autobusová linka 73 spája Linate priamo s centrom mesta (Piazza San Babila). Aktivujem lístok a za 20 minút vystupujem na Piazza Emilia. Po chvíli stláčam príslušný zvonček, vchádzam do slepej uličky chránenej vysokými mrežami, elektronicky mi otvárajú ďalšiu zamrežovanú bránu a konečne odkladám kufor v príjemnom apartmáne Il Giardino del Silenzio (70 Eur). Prehodím pár slov s mladou dvojicou (Ír a Talianka) a staršou dámou (pani domáca), ktorá po anglicky, podobne ako väčšina Talianov, nevie ani ceknúť. Očividne mi však dôveruje a do rúk dostávam zväzok štyroch kľúčov, ktoré mi zabezpečia návrat ku kufru v apartmáne aj neskoro večer.
Opäť nastupujem na sedemdesiattrojku a keď zazriem Duomo, vystupujem. Výsadu prvej snímky získava bizarný erb mocného milánskeho rodu Visconti – biscione (veľký had) požierajúci saracéna (moslima), resp. podľa inej verzie rodiaci dieťa. Ani vytrvalý drobný dážď neskracuje dlhý rad turistov čakajúcich na vstup do katedrály (2 Eur, terasa ďalších 8). Prezieravo odkladám návštevu na slnečné inokedy a nedočkavo kráčam k pinakotéke Ambrosiana. Zvonku nenápadná budova skrýva renesančné poklady – Da Vinciho Portrét hudobníka, ďalej jeho Codex Atlanticus (1 119 strán poznámok, náčrtov, schém, od návrhov lietajúcich strojov, opevnení až po mechanizmy na opracúvanie drahých kovov), ale najmä Caravaggiov Košík s ovocím, jedno z prvých zátiší v talianskom výtvarnom umení. Preslávená knižnica uchováva pôvodné vydania Danteho, Virgília, Bocaccia.
Stále prší, galéria Vittorio Emanuele II je však plná nadšených návštevníkov. Radosť majú najmä tí, čo sa dostali na rad, len aby sa mohli trikrát na opätku otočiť na genitáliách býka v turínskom mestskom erbe na podlahe. Teraz už budú mať konečne šťastie. Nie na počasie…
Metrom sa presúvam k parku Montanelli, fotím prírodopisné múzeum, staré planetárium a ešte starší chránený dub, z ktorého ostalo už len torzo. Secesná vila Castiglioni neoslní a za hriešne zmyselnými dámami, ktoré kedysi krášlili jej fasádu, sa musím vybrať k tentoraz bohato zdobenej secesnej klinike Columbus na Via Buonarroti.
Zmráka sa a zvyšok dňa venujem galérii Brera. Hneď na začiatku ma v neosvetlenej miestnosti víta Mantegna a jeho Oplakávanie mŕtveho Krista. Ležiace, mierne disproporcionálne telo sporo prikryté plachtou je geniálnou ukážkou Mantegnovho zvládnutia odvážnej perspektívy. Nasleduje Bellini, Raphael, Tintoretto a najmä Rubensova Posledná večera. Vyvrcholením má byť Caravaggio a jeho Večera v Emauzách (započičané do Japonska…) a najmä Hayezov Bozk (zapožičané do inej milánskej galérie…). Hladný, uzimený a sklamaný opúšťam Breru – čo robí Breru Brerou, keď tam nie sú oba najslávnejšie obrazy..? Mramorové priečelie pompézneho Duoma si zvečňujem v jedinom zábere a už sa teším na horúcu sprchu.
Il Giardino del Silenzio ma víta tichým, ale vytrvalým dažďom. K môjmu absolútnemu zhrozeniu sa dozvedám, že ide o ubytovanie à la Airbnb, a teda že stará pani domáca bude spať v izbičke na jednej strane bytu a ja v spálni na druhej. Mám našťastie aspoň vlastnú kúpeľňu, no keďže madam okupuje kuchyňu, použijem adaptér a varím si vodu na polievku v izbe. Na noc sa pre istotu zamkýnam a snažím sa nevnímať zvuk televízora od susedov.
Domenica
Raňajky sa nesú v družnej debate, vysvitlo, že pani domáca hovorí ako-tak po francúzsky a ja jej ako-tak rozumiem. Čaj je výborný, káva tiež, ale všetko ostatné je sladké, pritom ja rád mäsité… Pomáham si vlastným tuniakom v zeleninovom šaláte a plný energie vyrážam do mesta.
Teatro alla Scala je ako nenápadná, sivá lastúra ukrývajúca vo svojich útrobách 40-karátovú perlu. Lístok do múzea (7 Eur) znamená aj nazretie z tretieho poschodia priamo do sály s pódiom. A pohľad je to ohromujúci – šesťposchodová galéria plná červených lóží decentne osvetlených tlmeným svetlom guľatých lámp vyráža dych. Orchester schovaný v jame oddeľuje hercov a spevákov od auditória. Preslávený krištáľový luster dôstojne dohliada na všetko, čo sa deje pod ním na najslávnejšej hudobnej scéne sveta. Pamätá desiatky premiér a stovky umelcov, ktorí si tu siahli na svoj vrchol.
Castello Sforzesco je rozľahlý hradný komplex obkolesený vodnou priekopou (bez vody) a masívnymi hradbami. V parku Sempione som nadšený štyrmi sirénami, ktoré so záhadným úsmevom Mony Lisy strážia krátky most z kovanej ocele. Rozmočenými chodníkmi sa dotrepem až k Arco della Pace, víťazný oblúk fotím z diaľky a s úsmevom sledujem tri rozjarené čarodejnice pod ním.
Obrazáreň na hrade je plná brutálneho kresťanského násilia, krviprelievania a útrap. (Po dvoch dňoch v talianskych múzeách mám vždy chuť prestúpiť na budhizmus). Skepticky si kupujem vstupenku na posledné Michelangelovo dielo – Pietà Rondanini. No už prvý pohľad na nedokončenú mramorovú plastiku naplní človeka pokorou, ľútosťou a obdivom zároveň. Matka podopiera mŕtve telo svojho syna, obaja vztýčení, ona ale s ťarchou v náručí zohnutá, on s podlomenými, bezvládnymi nohami, ľavým ramenom akoby stále hľadajúci oporu na jej boku. Matka a jej mŕtvy syn, obaja spolu pri zrodení, aj na samom konci. Ani smrť ich nerozdelí.
Moje posledné kroky vedú k Poslednej večeri (kostol Santa Maria delle Grazie), bez vopred rezervovaného vstupu však len pokúšam šťastie, a to mi ušlo iba o vlások – uvoľnilo sa miesto na pol šiestu, vtedy už ale budem na letisku… Kostol je krajší zvonku než zvnútra, odfajknem si ďalšiu položku v Zozname (Unesco).
Zdá sa, že moje lúčenie s Milánom bude len veľmi dočasné. Príliš veľa renesančnej krásy ostalo nezhliadnutej… Takže len do apríla – arrivederci, Milano!
orlock at inmail.sk