Paríž nás ako obvykle víta v prezlečení za špinavé a páchnúce mesto tretieho sveta plné exotických tvárí ešte exotickejších farieb. Francúzštinu ešte nepočuť ani z radu pred automatom na lístky mestskej dopravy a márne napíname uši aj v dusnom metre. Až Moulin Rouge nás utvrdí v tom, že sme naozaj pod Sacré Coeur. Vraciame sa na stanicu Anvers a vzápätí sa už predierame po Rue de Steinkerque a s úsmevom sledujeme usilovné herecké výkony zohratých partií balkánskych škrupinkárov. Štyria – piati hrajú divadielko a navzájom sa oberajú o tú istú päťdesiateurovú bankovku, zatiaľ čo ďalší obďaleč pozorne monitoruje okolie s lacným mobilom prilepeným k uchu. Baziliku fotíme zdola, potom sa presúvame k pozemnej lanovke, na ktorú tiež platí lístok na metro. Keďže lanovka je dlhá len asi 100 m, zrejme by mala slúžiť najmä invalidným či obéznym, prípadne inak fit a zdravým, no momentálne sily šetriacim jedincom. Bez váhania sa zaraďujeme do poslednej kategórie a bez výčitiek nastupujeme. Bazilika je fotogenická zovšadiaľ a mňa hneď zlákajú chrliče s rozďavenými papuľami. Za zvonicou je kľud a modré nebo je vhodným pozadím pre sochu archanjela Michala, ktorý svojím mečom práve precízne vertikálne prepichol hlavu drakovi (pripomínajúcemu skôr krokodíla).

Vnútri je na programe omša, viac ma ale zaujíma centrálna kupola, ktorú strážia štyria anjeli, a tiež mozaika nad oltárom zobrazujúca Krista ponúkajúceho veriacim svoje odhalené, disproporcionálne veľké krvavočervené srdce. Presúvame sa k pokladni a kupujeme lístky na výstup na kupolu. Tentoraz žiadne podvádzanie v lanovke, ale 300 kamenných schodov. Už vieme, na čo sme šetrili sily… Úzke, tmavé, točité schodište s nízkym stropom a bez okien vracia postaršiu (asi) Kolumbijčanku s dcérou po pár metroch späť – nie každému sa tam dýcha ľahko. Zarputilo sa točíme stále vyššie a vyššie až napokon opäť vdýchneme čerstvý vzduch. Kruhová vyhliadka nám ponúka celé mesto ako na dlani, slnko je už vysoko a viditeľnosť skvelá. Mrakodrapy v La Défence sa trblietajú vpravo, elegantná Tour Eiffel sa samoľúbo predvádza svojim početným obdivovateľom a čierna Tour Montparnasse bezmocne hyzdí bielu panorámu. Na kupole počuť češtinu, maďarčinu aj slovenčinu, subtílne Japonky šikovne prekĺzajú popri hlučných Američanoch. Zostup je rýchly a rovnako aj presun do kľudného parčíka za bazilikou, kde sa zbavujeme časti proviantu.

Ďalšou zastávkou je Musée Rodin (metro Varenne), ktoré nás nepríjemne prekvapí zatvorenou hlavnou expozíciou. Útechu hľadáme pri kávičke v priľahlej parkovej záhrade, ktorej dominuje hĺbavý Le Penseur. Po posedení v tieni mohutných platanov prechádzame k bronzovej Bráne pekla (La Porte de l´Enfer). Rodin bravúrne vystihol podstatu zla – pekelníci cez bránu vťahujú do pekiel takmer výlučne ženy…

Cestou späť sa zastavujeme pri Víťaznom oblúku (Arc de Triomphe de l´Étoile) a tipujeme, ktorého z chodcov arogantne prebehujúcich cez šesť jazdných pruhov zrazí auto ako prvého. Keď za desať minút žiadne netrafí ani jedného, odchádzame za lepšou zábavou.

Paríž opúšťame neskoro podvečer. Mesto tesne pred západom zalejú ešte raz teplé lúče, až kým sa veľký červený kotúč nestratí za obzorom.

Praktické info:
Na jednodenné (platí na daný dátum, nie 24 hodín) neobmedzené používanie mestskej dopravy je najvýhodnejší lístok Mobilis pre zóny 1 a 2 za 7 EUR. Lístok sa dá zakúpiť kdekoľvek v metre, či už v kiosku alebo automate (platba mincami aj kartou). Na lístok je pred prvým použitím dopravy nutné napísať dátum a celé meno.

orlock at inmail.sk